Udalosti v 19. storočí

Keď sa povie 19. storočie, vybavíme si obdobie technického pokroku, prebúdzania národného povedomia a zrušenia poddanstva. Na Slovensku nastal výrazný hospodársky rozvoj, vznikali textilné manufaktúry, podniky na výrobu likérov, oleja, tabakových výrobkov, kameniny (vychýrená bola kremnická kameninová továreň), keramiky, skla a papiera, vytvárali sa železiarske spoločnosti, zavádzali parné stroje, paroplavba na Dunaji, budovali sa cesty, ale aj banky či sporiteľne (napr. Tekovskosvätokrížska sporiteľňa, úč. spol. vo Svätom Kríži).¹ Priemysel a novinky s ním spojené sa koncentrovali hlavne v mestách, na vidiek s dominantnou poľnohospodárskou výrobou na technologicky nízkej úrovni prenikali len pozvoľna. Pitelovčania pocítili najvýraznejšie premeny v oblasti dopravy. Dlhé roky poznali ako dopravné prostriedky iba povozy ťahané koňmi alebo volmi, prípadne plte prepravujúce tovar po Hrone. Koncom 19. storočia už cez ich chotár prechádzali dve železničné trate so strojným pohonom.

Okrem technickej revolúcie nastala i revolúcia ducha. V dedinskom prostredí prejavovali národnobuditeľské snahy najmä kňazi. Takým bol napríklad Ignác Kubiš, farár pôsobiaci vo farnosti Jastrabá v rokoch 1861 až 1880. Patril k zakladajúcim členom Matice slovenskej, ktorí na základinu ustanovizne dávali naraz 100 zlatých v hotovosti alebo v desiatich po sebe nasledujúcich rokoch po 12 zlatých. Kládol dôraz taktiež na vzdelávanie. Zaviazal sa v splátkach prispieť 50 zlatými na chod slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom, založeného v roku 1869, pričom v prvej splátke zaplatil 18 zlatých. V jastrabskej farnosti zorganizoval na tento účel zbierku. V Pitelovej sa vtedy vyzbieralo 6 zlatých a 18 grajciarov.² Oživenie národného povedomia, kultúrneho a školského života sa v tunajšom regióne spájalo predovšetkým s významnou osobnosťou banskobystrického biskupa Štefana Moysesa, ktorý sa vo Svätom Kríži (dnes Žiar nad Hronom) usadil a pracoval v rokoch 1851 až 1869. Popri ňom bol mimoriadne národne činný aj Michal Chrástek, prvý tajomník Matice slovenskej, redaktor, literárny historik a svätokrížsky farár v rokoch 1868 až 1896.³ Národnouvedomovacie snahy napokon zastavil zosilnený maďarizačný útlak po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867.

Zmenu celého spoločenského poriadku v Uhorsku znamenal zákon o zrušení poddanstva, čím sa skoncovalo s poddanskými služobnosťami a povinnosťami viazanými na urbársku pôdu.⁴ Tieto udalosti zasiali pomyselné zrnko v otvárajúcich sa nových možnostiach obyčajného dedinského človeka, ktorého život dovtedy sprevádzalo vedomie poníženosti pred vrchnosťou a presvedčenie o nemožnosti zmeniť daný stav.

Do pomerov, za akých Pitelová vstupovala do 19. storočia, nám dáva možnosť nahliadnuť dikálny súpis z roku 1802/03. Dedina vtedy mala 32 sedliackych, 6 želiarskych a 2 podželiarske hospodárstva. Stav vykazovaného dobytka bol takýto: 60 volov, 34 dojných kráv, 12 jalovíc, 24 koní.⁵

V roku 1828 sa uskutočnil celokrajinský daňový súpis (Landeskonskription, daňový súpis pdf),⁶ ktorý hospodársko-sociálnu situáciu v Pitelovej zmapoval podrobnejšie. V súpise sa neuvádzal počet obyvateľov, ale mená predstaviteľov (hláv) hospodárstiev spolu s počtom osôb vo veku od 18 do 60 rokov, žijúcich na danom hospodárstve. Zo súpisu boli okrem iných vyňatí učitelia, obecní notári, mlynári a krčmári, ak pracovali za mzdu. V Pitelovej bolo napočítaných 44 hospodárstiev, pričom 30 z nich bolo sedliackych, 10 želiarskych a 4 podželiarske. Súpis evidoval 142 osôb bývajúcich v 40 domoch. Zaznamenaný bol jeden remeselník – kováč Juraj Štefanovič. Drvivá väčšina obyvateľov obce sa venovala roľníctvu. V súpise boli zaznačené iba polia dávajúce úžitok, polia ležiace úhorom a kopanice sa nezapisovali. Sedliaci jednotlivo obrábali od 4,67 do 9,33 prešporskej merice (cca 1 až 2 hektáre) osevnej plochy a 1 až 2 kosce (cca 28,77 až 57,54 áru) lúk. Neobhospodarovali žiadne vinohrady ani ovocné sady. Takmer každý gazda choval 2 až 4 voly, minimálne 1 kravu a viac ako polovica z nich k tomu aj 2 až 4 kone, priemerne 6 oviec a aspoň 1 ošípanú. Želiari užívali 1,17 prešporskej merice (cca 25,25 áru) osevnej plochy, štvrť kosca (cca 7,19 áru) lúk, niektorí chovali kravu, ošípanú a pár oviec. Pitelovčania celkovo chovali 80 volov, 46 kráv, 73 koní, 136 oviec a 30 ošípaných. Pred sčítacích komisárov sa dostavil richtár Michal Baran, prísažný Štefan Piatrik, sedliaci Ján Minka, Ondrej Poljak, Martin Páločný, ďalej želiari Matej Páchnik a Tomáš Švec, aby o obci podali požadované informácie. Prostredníctvom nich sa dozvedáme, že polia boli v pitelovskom chotári rozdelené do trojpoľného systému. Tretina z nich patrila do 1. bonitnej triedy, tretina do 2. a zvyšná tretina do 3. bonitnej triedy. V poliach 1. triedy činil zárobok z jednej prešporskej merice (cca 21,58 áru) 24 grajciarov, v poliach 2. triedy 18 grajciarov, v poliach 3. triedy 12 grajciarov, teda dokopy 54 grajciarov, čo v priemere predstavovalo 18 grajciarov. Výnos polí závisel od vysiateho druhu obilia. Ak na jednu prešporskú mericu (cca 21,58 áru)⁷ poľa vysiali jednu prešporskú mericu (cca 62,39 litra) žita (raže), vyrástli 2 prešporské merice žita, z čoho si hospodár odložil jednu prešporskú mericu na ďalšiu sejbu. Pokiaľ zasiali ovos, vyrástlo 2,5 prešporskej merice ovsa, z čoho si rovnako odložil jednu prešporskú mericu na najbližšiu sejbu. Po odrátaní osiva potrebného na nasledujúci hospodársky rok predstavoval čistý zisk v priemere 1,25 prešporskej merice (cca 78 litrov) obilia. Čistý výnos z celkovej osevnej plochy s rozlohou 207,67 prešporskej merice (cca 44,82 hektára) bol 259,58 prešporskej merice (cca 16 195,2 litra) obilia, z čoho žito tvorilo 103,83 prešporskej merice (cca 6 477,95 litra) a ovos 155,75 prešporskej merice (cca 9 717,24 litra). Na blízkom trhu v Kremnici, vzdialenej na 1,5 hodiny pešou chôdzou, utŕžili za jednu prešporskú mericu (cca 62,39 litra) žita 1 zlatý a 16 grajciarov, za jednu prešporskú mericu ovsa 40 grajciarov, teda dokopy 1 zlatý a 56 grajciarov, čo priemerne za jednu prešporskú mericu činilo 58 grajciarov. Z toho platili desiatok vo výške 12,5 grajciara a im samým ostalo 45,5 grajciara. V pestovaní obilia, pokiaľ sa brali do úvahy náklady na jeho vypestovanie (oranie, bránenie, siatie, hnojenie), boli obyvatelia na jednu zasiatu prešporskú mericu ziskoví 1,125 grajciara. Lúky v chotári obce boli charakterizované ako kvalitné, dvakrát kositeľné a klasifikované do 1. bonitnej triedy. Pitelovčania hospodárili na lúkach s výmerou 44,5 kosca (cca 12,8 hektára). Zisk z jednej prešporskej merice lúky predstavoval 48 grajciarov. Jeden kosec lúky sa v prípade Pitelovej rovnal jednej prešporskej merici a dal 2,5 objemovej merice sena. Po odpočítaní nákladov na kosenie, hrabanie, zozbieranie a zvážanie sena tvoril čistý zisk z jedného kosca až 2 zlaté a 13,67 grajciara. Súpis priniesol informácie aj o chove kráv. Tie tvorili dôležitý článok v hospodárení každej sedliackej rodiny (mlieko, mäso, hnoj). Dojivosť kráv v Pitelovej bola 4,5 mesiaca, teda 135 dní v roku. Denne dala jedna krava 1,5 holby (cca 1,25 litra) mlieka. Jedna holba sa dala na trhu predať za 1 grajciar, čo mohlo priniesť ročný zárobok 3 zlaté a 22,5 grajciara. Tiež rodili teliatka, jedno v hodnote 1 zlatého a jedna krava vyprodukovala hnoj v hodnote 12 grajciarov, dovedna 4 zlaté a 34,5 grajciara. Po odrátaní výdavkov spojených s ustajnením zvieraťa počas chladných mesiacov, ktoré na jednu kravu predstavovali až 4 zlaté a 30 grajciarov (seno, slama), gazdovi ostal z jednej kravy čistý zisk iba 4,5 grajciara. Chotár obce bol opísaný ako hornatý, s poľami ležiacimi na stranách kopcov, prevažne s kamenitou a neúrodnou pôdou. Pitelovčania hnojili polia dvakrát ročne, avšak hnojenie komplikoval kopcovitý terén, na tretinu polí sa nedalo dostať vozom. Orávali štvorzáprahom, pred jesenným osevom dvakrát a raz na jar. Siali žito a ovos. K dispozícii mali pasienky a dostatok stavebného i palivového dreva. Prináležal im obecný mlyn, za ktorý odvádzali svätokrížskemu panstvu ročný poplatok 18 zlatých a po jeho odčítaní dedina z mlyna získavala 60 zlatých a 40 grajciarov. Ako nevýhoda obce sa uviedli prudké dažde, ktoré poškodzovali polia na svahoch zmývaním ornice z povrchu. Pitelovčania museli platiť stoličnú (domácu) daň, vyrubovanú Tekovskou stolicou každoročne na krytie vlastných potrieb. Daňový obnos odvádzali do stoličnej pokladnice individuálnym plánom. To znamenalo, že obec nevládala uhrádzať svoju daňovú povinnosť stoličnej samospráve naraz, ale v niekoľkých splátkach. Okrem peňažného vyplatenia vyrubenej sumy boli zaťažení naturálnym zásobovaním vojska, poskytovaním povozov a poťahov alebo účasťou na odvoze a prevážaní vojenských potrieb (furmanky).

V porovnaní so stavom na začiatku 19. storočia sa podľa celokrajinského daňového súpisu z roku 1828 znížil počet sedliackych hospodárstiev o dve, počet želiarskych hospodárstiev sa naopak zvýšil o štyri a počet podželiarskych hospodárstiev stúpol o dve. Obyvateľstvo teda chudobnelo a časť z neho sa značne zadlžila. V roku 1814 prebehlo exekučné konanie v súvislosti s dlhmi Ondreja Straku (*30. 11. 1779 Pitelová – †26. 5. 1823) od Kuricov. Richtár s prísažnými spísali celý jeho majetok, do ktorého spadal dom, všetko vybavenie domácnosti, voz, pracovné náradie, zasiate obilie, tráva na lúkach i dobytok. Každú položku odhadom ocenili a napokon dohromady získali konečnú sumu 625 zlatých a 54 grajciarov. Situácia dlžníka musela byť obzvlášť zložitá, pretože richtár prosil fiškála (právneho zástupcu svätokrížskeho panstva), „nech čo najskorej túto vec ku koncu ráčia doviesť, lebo Ondreja Kurica nie veritelia zahubia, ale sa on sám zahubí velikým pitím, včil už nemá statok a ani na chlieb“. Zároveň žiadal, aby sa vyplatila odmena Jánovi Páchnikovi (*13. 9. 1798 Pitelová – †neznáme), ktorý bol paholkom u Ondreja Straku, no za trojročnú službu nedostal ani len biele plátenné gate, ani širicu, kabanicu, súkenné nohavice či obuv (bližšie pozri časť Mužský odev). Dôvodom žiadosti bol biedny stav Jána Páchnika. Žil iba tak ledabolo, zrovna mu ešte aj brata vzali do vojny a richtár sa obával, že nebude mať čo jesť. Keď sa ukázalo, že Ondrej Straka požičal paholkovmu otcovi 5 zlatých na vystrojenie pohrebu, z požiadavky sa upustilo. Po rozpredaní všetkého imania zostali Ondrejovi Strakovi peniaze akurát na vyrovnanie svojich dlhov vo výške 617 zlatých a 33 grajciarov. Na úplnú mizinu sa v roku 1819 dostal Martin Kosorinský (*2. 11. 1781 Pitelová – †20. 3. 1830). Ani všetky jeho hnuteľnosti a nehnuteľnosti v hodnote 247 zlatých a 22 grajciarov nestačili na vyplatenie sa z dlžoby 550 zlatých a 58 grajciarov. Tieto okolnosti zrejme prispeli k prijatiu oboch menovaných za pitelovských pastierov. Obec bola totiž povinná zabezpečiť zaopatrenie chudobným a iným osobám odkázaným na cudziu pomoc.⁸

Už podľa Tripartita (1514) zemepáni vymenovávali poručníkov sirôt svojich poddaných a vykonávali dozor nad ich činnosťou – správou sirotského majetku. Bývalo bežné, že nehnuteľnosti nedospelých sirôt sa dávali do árendy, hnuteľnosti sa speňažovali a peniaze potom ukladali u zemepána alebo sa iným požičiavali na úrok. Sirotský majetok sa tak využíval na ciele a potreby zemepána, kým na osobné záujmy sirôt sa zabúdalo.⁹ Keď začiatkom roka 1811 osireli súrodenci Šimunovci z Pitelovej, staršiu sestru Máriu (*29. 6. 1792 Pitelová – †neznáme) vyplatili z dedičstva a peňažná hotovosť určená trom mladším bratom, Jánovi (*3. 2. 1796 Pitelová – †neznáme), Michalovi (*18. 9. 1800 Pitelová – †23. 10. 1860; poch. Pitelová) a Štefanovi (*28. 8. 1803 Pitelová – †neznáme), poslúžila ako pôžička Martinovi Páločnému (*26. 10. 1781 Pitelová – †23. 3. 1832):

„Niže doložený pitelovský obyvateľ na známosť činím prítomným písmom všetkým tým, ktorým prináleží vedieť nateraz, že som vzal do môjho gazdovstva sirotské peniaze sirôt pozostalých po nebohom Janovi Šimunovi, ako Jana, Miša a Štefana Šimuna, a to 300 zlatých s úrokom 6 denárov z 1 zlatého na rok, čo činí na celý rok 18 zlatých, na čo pre lepšiu istotu za seba prítomné písmo dávam.
V Pitelovej 10. marca 1811.
Martin Páločný, obyvateľ pitelovský

Niže podpísaní úradníci obce pitelovskej na známosť činíme a aj sa zaväzujeme za vyššie napísaného gazdu, že ak by nevládal vyššie doloženú dlžobu vyplatiť, tak my potom sa obligujeme (zaručujeme) predpísanú sumu zložiť, na čo pre lepšiu istotu my za nás prítomný obligátor (dlžobný úpis) dávame a pečaťou obecnou potvrdzujeme.
Mišo Piatrik, richtár
Mišo Páločný, boženík
Laurinec Páchnik, boženík
Matúš Baran, boženík
a celá obec pitelovská“

„Niže doložená obyvateľka pitelovská na známosť činím prítomným písmom všetkým tým, ktorým prináleží vedieť nateraz, že som po nebohom mojom otcovi menom Ján Šimun otcovský diel dostala od mojich bratov po nebohom otcovi pozostalých, ako Jana, Miša a Štefana Šimuna, a to jalovicu v hodnote 50 zlatých, na mentík (súkenný kabát podšitý ovčou kožušinou, po okrajoch lemovaný vzácnejšou kožušinou z líšky alebo kuny, ozdobený farebným šnurovaním, do začiatku 20. storočia svadobný odev mladuchy) 48 zlatých a 48 grajciarov, čo dohromady činí 98 zlatých a 48 grajciarov, na čo pre lepšiu istotu prítomnú kvitanciu (potvrdenku) za seba dávam a vedľa mena môjho vlastnou rukou krížik kladiem, že u mojich bratov nikdy viac otcovský diel vyhľadávať nebudem.
V Pitelovej 15. marca 1811.
Mariša Šimun, obyvateľka pitelovská +“¹⁰

V priebehu júla a augusta 1831 sa z východoslovenských stolíc do zvyšných častí Uhorska rozšírila cholera. Toto vysoko infekčné ochorenie malo veľmi rýchly priebeh a netrvalo dlhšie než 5 dní. Zvyčajne začínalo náhlymi bolesťami v brušnej dutine a prudkými hnačkami. Prenášalo sa pitnou vodou kontaminovanou výkalmi, prostredníctvom potravy, priamym stykom s nakazeným alebo jeho bielizňou znečistenou od stolice. Najviac postihnutý bol vidiek a príslušníci chudobnejších vrstiev obyvateľstva, žijúci v zlých sociálnych podmienkach. Neznalosť, resp. nedodržiavanie základných hygienických návykov, ako umývanie rúk, každodenná výmena bielizne, preváranie pitnej vody a iné, malo fatálne dôsledky. Infikovaný zomieral na obrovskú dehydratáciu. Cholera hubila obyvateľov Uhorska od júna 1831 do februára 1832¹¹ a vyskytla sa tiež v Pitelovej. Nevieme síce, koľko osôb sa nakazilo, ale cholere určite podľahol Jozef Baran (*10. 2. 1793 Pitelová – †4. 11. 1831).¹²

Tridsiate i štyridsiate roky 19. storočia boli v okolí Svätého Kríža poznačené veľkou neúrodou. K neistote ľudí prispeli aj prírodné javy, ktoré si nevedeli vysvetliť, prípadne ich pokladali za znamenia o konci sveta či blížiacom sa nešťastí. V novembri 1835 bolo možné pozorovať jasnú kométu a v júli 1842 úplné zatmenie Slnka. K zhoršeniu stavu prispelo i to, že svätokrížske panstvo v tomto období značne zmenšilo rozlohu urbárskych lesov. Obyvateľstvo dedín bolo nútené žiadať stavebné drevo z panských lesov, navyše s peňažnou zľavou.¹³ Obec Pitelová žiadala 30. marca 1838 banskobystrického biskupa o vydelenie dreva potrebného k postaveniu novej obecnej šmikne a vzápätí o zľavu na cene tohto dreva. Biskup z celkovej sumy 79 zlatých a 49 grajciarov zľavil na 60 zlatých:

„Najosvietenejší pán biskup a otče nám najmilostivejší a najláskavejší!
My niže podpísaní úbohí poddaní s veľkou a hlbokou poníženosťou padáme k nohám pred ich osvietenosť, pána veľkomožného biskupa, nám otca najdobrotivejšieho, bozkávame ich posvätené ruky i nohy, aby našu poníženú prosbu a žiadosť ráčili milostivo a láskavo vypočuť. Obecná šmikňa je už od základov celá nanič a spadnúť ide. Ponížene prosíme nášho dobrotivého otca, osvieteného pána veľkomožného biskupa, aby sme si mohli druhú postaviť v našej obci, aby teda nám, mizerným poddaným, ráčili byť nápomocný a drevo nám ráčili milostivo vydeliť. Ponížene uvádzame aj koľko: 14 hrubých kusov, na rohy 20 kusov a 40 lát, lebo chceme krov vystavať. Keďže v starej šmikni už kováč robiť nemôže, utiekame sa k ich osvietenosti, nášmu otcovi, milostivému pánu biskupovi, aby nám ako svojim dietkam aspoň s tým drevom ráčili byť nápomocný, za čo ponížene prosiť neprestávame a pod ich ochranu sa poddávame, nám najosvietenejšiemu pánu veľkomožnému biskupovi, najmilostivejšiemu, najláskavejšiemu a najdobrotivejšiemu.
Najponíženejší poddaní:
Jano Sklenka, richtár
Martin Štefanka, prísažný
Ďuro Kollár, prísažný
a celá obec pitelovská.
V Pitelovej 30. marca 1838.“

„Najosvietenejší pane a otče nám najláskavejší!
My najponíženejší úbohí poddaní s veľkou a hlbokou poníženosťou padáme k nohám pred ich osvietenosť, pána veľkomožného biskupa a otca nám najmilostivejšieho, bozkávame ich posvätené ruky i nohy, ponížene prosíme, aby nám, mizerným poddaným, ráčili byť na pomoci. Šmikňa obecná, ktorú sme od základov postavili, je už hotová, aj vrch je postavený. Drevo k vystavaniu vrchu obecnej šmikne, ktoré nám ráčili dovoliť, nám však bolo všetko dané od slávneho (svätokrížskeho) panstva. Ponížene prosíme ich osvietenosť, pána veľkomožného biskupa a otca, k svojim poddaným tak dobrotivého, aby nám ráčili za lacnejšiu cenu dať ten materiál, čo bol potrebný a vypísaný na ceduľke, skrze urodzeného pána polesného predloženú pred ich osvietenosť. Ponížene prosíme, aby nám tú cenu ráčili umenšiť, aby sme mohli od ich osvietenosti, pána veľkomožného biskupa a otca, k nám, svojim poddaným, tak dobrotivého, to milosrdenstvo dostať a poľahčenosť mať, aby sme mohli ako dietky ich poddané otca svojho vždy na pamäti držať, za čo k nohám ich padáme a prosiť neprestávame nášho najmilostivejšieho a najdobrotivejšieho, najosvietenejšieho pána veľkomožného biskupa a otca najláskavejšieho. Porúčame sa pod ich ochranu ako dietky k svojmu otcovi a bozkávame ich posvätené ruky i nohy a zostávame vždy najponíženejší poddaní
Jano Sklenka, richtár
Martin Štefanka, prísažný
Ďuro Kollár, prísažný
a celá obec pitelovská.“

„Z ceny za drevo na šmikňu pitelovskú skrz polesného 14. júla vydané, vypísanej na 79 zlatých a 49 grajciarov, spúšťam 19 zlatých a 49 grajciarov. Preto budú prositelia do kasy panskej len 60 zlatých platiti. Vydané 28. júla 1838. Jozef Belánsky, banskobystrický biskup.“

Ďalšiu žiadosť, rovnako o zľavu na drevo k výstavbe humna, podal 1. decembra 1838 Juraj Piatrik. Na základe toho biskup znížil jeho poplatok z 15 zlatých a 35 grajciarov na 13 zlatých a 35 grajciarov:

„Najosvietenejší pane a otče mne najláskavejší!
S veľkou a hlbokou poníženosťou padám k nohám pred ich osvietenosť, pána najmilostivejšieho a najláskavejšieho, pána veľkomožného biskupa a otca tak dobrotivého, bozkávam ich posvätené ruky i nohy a prosím ponížene o milosrdné vypočutie, aby mne, úbohému a mizernému poddanému, ráčili moju najponíženejšiu prosbu a žiadosť prijať. Drevo, ktoré mi bolo vydelené od ich osvietenosti na vystavanie môjho humna, bolo mi dané skrze urodzeného pána polesného všetko, ktoré bolo potrebné k tomu stavisku. Preto ja teraz prosím ponížene ich najláskavejšiu dobrotu, pána osvieteného biskupa a otca najmilostivejšieho a najláskavejšieho, aby mne, mizernému a úbohému poddanému, ráčili byť na pomoci a tú cenu za materiál umenšiť ráčili, poneváč veľkej chudobe a biede vystavený som, a tak sa ja utiekam k ich osvietenosti, pánu veľkomožnému biskupovi a otcovi najláskavejšiemu, ruky i nohy bozkávajúc, aby sa nado mnou, mizerným a biednym poddaným, ráčili zmilovať a tú cenu, ktorá je vypísaná na ceduľke od pána polesného, aby mne ráčili ich osvietenosť umenšiť. Prosiť neprestávam najosvietenejšieho pána veľkomožného biskupa, utiekajúc sa pod ich ochranu, aby ráčili mňa, mizerného a úbohého poddaného, pod ich ochranu vziať, k nim sa ja porúčam do milosrdnej lásky a ukladám sa pod ich moc a vládu ako dieťa k svojmu otcovi, a tak ešte raz k nohám padám, ruky i nohy ich bozkávam a zostávam vždy najponíženejší poddaný Ďuro Piatrik, obyvateľ pitelovský.
V Pitelovej 1. decembra 1838.“

„Z ceny 15 zlatých a 35 grajciarov sa odpúšťajú 2 zlaté. Prosebník prinesie do kasy panskej 13 zlatých a 35 grajciarov. Vydané 1. decembra 1838. Jozef Belánsky, banskobystrický biskup.“

Podobnú prosbu kvôli potrebe dreva k vykopanej studni predložil tiež Pavol Sklenka a Ján Novodomec, ktorý si chcel postaviť želiarsky domček s jednou izbou a jednou komorou.¹⁴

Pitelovčania však netrpeli len nedostatkom hmotných potrieb. Celkovo žili vo veľmi skromných až biednych podmienkach, úplne závislí od vôle zemepána. Zlé sociálne pomery dohnali niektorých ku krajným riešeniam neúnosnej situácie:

„Niže napísaný týmto vyhlasujem, že som pre chorobu a neduživosť moju sám seba, mojich päť dietok a dom môj opatriť nemohúci. S obyvateľom Starej Kremničky, Mišom Stračinom a jeho manželkou Annou som nasledujúci záväzok učinil.

1. Popúšťam a predávam Mišovi Stračinovi dom môj želiarsky, v osade pitelovskej ležiaci, s jednou kravou za 215 zlatých na večnosť, aby týmito zloženými peniazmi ich užíval takým istým právom, ako som ich ja držal.
2. Po vyplatení dlhov mojich, ktoré 43 zlatých a 30 grajciarov činia, na moju potrebu zadŕžam 25 zlatých. Zvyšných 146 zlatých a 30 grajciarov dávam do spravovania sirotskej vrchnosti. Interes (úrok z tejto sumy) pripadá Mišovi Stračinovi, zakiaľ chlapci moji, a síce šesťročný Laurinec a štvorročný Vendelín, natoľko nedorastú, že do služby budú môcť ísť.
3. Vzhľadom na to, že dom ten spolu aj so statkom za lacnejší peniaz dostal, ako by sa na verejnej licitácii predať mohol, mne až do smrti v dome tom hospodu (ubytovanie) dá. Mojich dvoch chlapcov a dievčence bude povinný chovať, šatiť a opatrovať až do toho času, pokiaľ do služby nebudú schopní ísť.

Pre lepšiu bezpečnosť sme prítomný záväzok z oboch strán podpísali a pri menách našich vlastnou rukou krížik učinili.
V Pitelovej dňa 27. februára roku 1846.

Mišo Škriniar +
Mišo Stračina +
Anna, rodená Peterka, jeho manželka +

Pri prítomnosti richtára Miša Páločného +
prísažných Štefana Mališa +
a Jozefa Sklenku +

V prítomnosti Michala Konstanta, miestneho notára“¹⁵

Michal Škriniar zomrel 13. mája 1847 vo veku nedožitých 54 rokov vo Svätom Kríži, kde sa nechával najímať na robotu. Tu ho tiež pochovali. V roku 1851 zomrela jeho dcéra Agnesa, o dva roky neskôr dcéra Veronika. Životný osud Laurinca, Vendelína a ani dcéry Márie nepoznáme.

Všetky dochované písomnosti dokladajú ťažké položenie poddaných banskobystrického biskupa a sú smutným obrazom pomerov vládnucich v danom období v Pitelovej. V Uhorsku sa od polovice 40. rokov 19. storočia prehlbovala všeobecná kríza, ktorá pramenila z hospodárskej zaostalosti krajiny a nespokojnosti s habsburským absolutizmom. Práve tieto hospodárske a politické javy vystupňovali napätie smerujúce k revolúcii prebiehajúcej v rokoch 1848/49 v znamení snahy o odstránenie prežitkov feudálneho zriadenia i národnej emancipácie. Vplyvom revolučných udalostí z marca 1848 vo Viedni a v Pešti uhorský snem prijal tzv. marcové (resp. aprílové) zákony, ktorými sa zrušili po stáročia platné pravidlá v krajine. Skončilo sa s odvádzaním cirkevného desiatku, zemepanského deviatku, robotami na panskom a ostatnými poddanskými povinnosťami. Všetci obyvatelia začali podliehať zdaneniu a volebné právo sa rozšírilo aj na mužov nešľachtického pôvodu spĺňajúcich stanovené podmienky – vek, výšku majetku alebo príjmu, vzdelanie. Revolúcia podnietila jednotlivé národy k riešeniu svojho postavenia v habsburskej monarchii. Pod vedením Ľudovíta Košúta vznikali národné gardy na boj Maďarov za štátnu a národnú samostatnosť, nasadené proti viedenskému dvoru.¹⁶ Vstupovali do nich hlavne Maďari, no medzi členmi boli zapísaní tiež obyvatelia Svätokrížskeho okresu. Najviac gardistov bolo naverbovaných vo Svätom Kríži (63), Lutile (62) a Horných Opatovciach (54), pričom v Pitelovej iba šiesti.¹⁷ Keďže predstavitelia maďarských revolučných síl uplatňovali požiadavky maďarskej národnej emancipácie na úkor ostatných (nemaďarských) národov, vedúci zástupcovia slovenského národného hnutia (Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hoďža) sa v boji Maďarov o úplné osamostatnenie postavili na stranu Viedne. Za vojenskú spoluprácu v podobe troch dobrovoľníckych výprav proti Maďarom očakávali od viedenskej vlády pozitívne riešenie slovenskej otázky, čo napokon nedosiahli.¹⁸ Bezprostredne sa revolúcia dotkla Pitelovčanov v januári 1849, keď v Žiarskej kotline a okolí banských miest zvádzali honvédi pod vedením vrchného veliteľa Artúra Görgeyho tvrdé boje s cisárskym vojskom. Odhaduje sa, že týmto priestorom vtedy prešlo okolo 50 000 vojakov oboch táborov. Po odchode cisárskych vojsk vo februári 1849 sa zase v júli pri Svätom Kríži utáborilo asi 20 000 ruských vojakov tiahnucich na pomoc cisárovi proti Maďarom k Világošu.¹⁹ Zásah Rusov donútil maďarskú armádu 13. augusta 1849 pri Világoši kapitulovať. Hoci bola revolúcia v habsburskej monarchii potlačená, priniesla zánik feudalizmu a otvorila cestu k občianskej spoločnosti i celkovej modernizácii krajiny.²⁰

Zrušenie poddanstva si vyžiadalo ďalšie zákonné úpravy. V roku 1853 boli prijaté urbárske patenty, ktorými sa bývalým poddaným definitívne potvrdilo právo slobodne nakladať s dovtedy užívanou urbárskou pôdou, zatiaľ čo zemepánom sa mala za vyvlastnené pozemky poskytnúť náhrada zo štátnych prostriedkov.²¹ Samotnému prevodu vlastníctva predchádzala segregácia – oddeľovanie urbárskych pasienkov a lesov od panských. Po vymeraní chotára a zostavení katastra nasledovali zdĺhavé komasačné práce – sceľovanie rozptýlených pozemkov jedného majiteľa s cieľom technologicky efektívnejšie obrábať pôdu.²² Jeden pitelovský gazda totiž hospodáril v rôznych kútoch dediny súčasne. Jeho pozemky roztrúsené po chotári sa spočítali a podľa možnosti mal výmenou či kúpou dostať jedno pole rovnakej rozlohy. Komasácia a segregácia sa stali zdrojom sporov roľníkov navzájom i s niekdajšími zemepánmi. Celý proces bol veľmi náročný a bežne trval takmer desať rokov. Komasačné písomnosti za obec Pitelová sa kompletne nedochovali, preto nevieme, kedy presne tento proces v dedine začal. Určite prebiehal v rokoch 1863 – 1864 a ukončený bol v roku 1865.

Podľa Pozemkovej knihy obce Pitelová z roku 1865 bývalí urbárski sedliaci disponovali v Pitelovej pozemkami s výmerou 254,60 hektára (po prepočítaní na metrický systém) a želiari dostali 17,14 hektára pôdy. K tomu sa im do spoločného vlastníctva pridelilo 69,54 hektára pasienkov a 69,87 hektára z lesa. Pritom pitelovské pasienky vo vlastníctve svätokrížskeho panstva mali rozlohu 48,66 hektára a lesná plocha 404,04 hektára. Panstvu okrem toho v Pitelovej patrilo 62,53 hektára rolí a 37,19 hektára lúk. Z celkovej výmery pitelovského chotára vlastnilo až 50,85 %.

V rámci úprav vlastníckeho práva na pôdu v chotári dediny sa rozhodlo o vyčlenení pôdy v Chlebovej pre pitelovský kostol (2,7 hektára rolí; 64,74 áru lúk) a školu, resp. tunajšieho učiteľa (1,95 hektára rolí; 61,50 áru lúk).²³

V tomto období žilo v Pitelovej 33 sedliackych a 16 želiarskych rodín, ktorých majetok uvádza prehľadná tabuľka:

Pôda pridelená Pitelovčanom zostala ich základným majetkom po dlhé roky. Znamenala pre nich takmer výlučný výrobný prostriedok. Jej neustálym drobením na menšie a menšie parcely však časom nestačila uživiť svojich vlastníkov, najmä malých hospodárov. K rozdrobenosti pôdy prispieval narastajúci počet obyvateľstva, systém dedičského práva a nedostatok pracovných príležitostí mimo poľnohospodárstva.

Začiatok druhej polovice 19. storočia, okrem spomenutých spoločensko-politických a hospodárskych zmien, priniesol morovú epidémiu dobytka, ktorá v roku 1850 ťažko doľahla na celé svätokrížske okolie. K nej sa pridružila tuhá zima a v nasledujúcom roku z toho vyplývajúca katastrofálna neúroda. Tou obyvateľstvo opakovane trpelo aj v roku 1852, no tentokrát ju zavinili dlhotrvajúce suchá. V roku 1853 sužovala ľudí povodeň, pri ktorej sa vylial Hron, zaplavil lúky i značnú časť ornej pôdy. Povodeň bola údajne taká veľká, že na podobnú si zo žijúcich obyvateľov nikto nepamätal.²⁴ Územie Pitelovej zasiahla v roku 1855 ďalšia vlna cholery, na ktorú zomreli tri Pitelovčanky (Veronika Nemcová, 17-ročná; Alžbeta Sklenková, 68-ročná; Alžbeta Niklová, 28-ročná).²⁵ Dosť krutý bol takisto rok 1873, keď teplá zima a jarné mrazy spôsobili veľkú neúrodu a hlad, k čomu navyše v letných a jesenných mesiacoch znovu vypukla cholerová epidémia.²⁶ Len v samotnej Pitelovej si počas troch týždňov vyžiadala sedem ľudských životov. Na choleru umreli: Pavol Malach, 61-ročný; Ján Sklenka, 6-ročný; Katarína Štefanovičová, 2-ročná; Florián Sklenka, 45-ročný; Augustína Kubíková, 39-ročná; Michal Kubík, 4-ročný; Veronika Novodomcová, 46-ročná.²⁷

Stav obyvateľstva v druhej polovici 19. storočia, konkrétne k 31. decembru 1869, zachytilo prvé moderné sčítanie ľudu v Uhorsku (Census, prepis sčítacích hárkov).²⁸ Malo oveľa komplexnejší charakter ako všetky predchádzajúce súpisy. Už nešlo iba o evidenciu predstaviteľov (hláv) hospodárstiev, rozlohy nimi obrábaných polí či lúk a počtu chovaných zvierat. Evidovali sa dáta o všetkých žijúcich a prítomných obyvateľoch Pitelovej: meno, priezvisko, pohlavie, rok a miesto narodenia, rodinný stav, povolanie, vierovyznanie, gramotnosť (schopnosť čítať a písať), prípadné telesné chyby, príslušnosť k vojsku. Zahrnutí boli aj paholci, slúžky i nesamostatné osoby patriace k rodine a zdržujúce sa mimo domova (vrátane vojenskej služby). Pokiaľ pitelovské dievky a mládenci slúžili na gazdovstvách majetnejších roľníkov v iných obciach, zapisovali sa v tej lokalite, kde vykonávali dohodnuté práce. Rozhodovalo teda miesto prítomnosti osôb v deň sčítania, nie miesto ich trvalého bydliska. Zisťovalo sa tiež priestorové členenie domu a existencia k nemu prislúchajúcich hospodárskych stavieb (pivnica, sklad, humno, maštaľ, ovčinec). Z domácich úžitkových zvierat sa zaznamenával kvantitatívny stav koní, rožného statku, mulíc, oslov, oviec, kôz, ošípaných a včelích klátov (úľov). Hydina a zajace nepodliehali evidencii. Údaje vypĺňali v Pitelovej do sčítacích hárkov poverení komisári v slovenčine, maďarčine i nemčine (kurentom) za každý dom samostatne.

Z tohto sčítania vieme, že v Pitelovej žilo 489 ľudí (240 mužov, 249 žien) v celkovom počte 62 obývaných domov. Obci patrili tri domy. V jednom (súpisné č. 40) bola zriadená kováčska dielňa s bytom pre kováča. Dom č. 49 slúžil ako pastiereň – príbytok obecného pastiera s jednou izbou a komorou. V maštali choval obecného býka, ktorého pripúšťal ku kravám. Tretí obecný dom č. 50 bol určený výlučne pre bývanie ďalšieho obecného pastiera z Kľačian.

Najpodstatnejší podiel spomedzi priezvisk dosahovali rodové mená: Sklenka, Kollár, Kubík, Mališ, Páchnik, Piatrik. K najstarším obyvateľom obce v tom čase patrili: Anna Sklenková, rod. Kňažková (*5. 7. 1803), Mária Kubíková, rod. Malachová (*8. 7. 1803) a Ján Kubík (*22. 6. 1807). K rímskokatolíckej konfesii sa hlásilo 471 veriacich, k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania 7 osôb a k židovskému náboženstvu 11 ľudí. Evanjelici a židia nepatrili k pôvodným občanom Pitelovej. 220 ľudí vedelo čítať, 49 obyvateľov ovládalo čítanie a písanie zároveň, 72 osôb nevedelo ani čítať a ani písať.²⁹

Do 31. decembra 1869 manželstvo uzavrelo 189 mužov a žien zaevidovaných v sčítacích hárkoch. Zvyšok tvorilo 274 slobodných (z toho 180 vo veku max. 12 rokov) a 26 ovdovených jednotlivcov. Percentuálny pomer medzi sobášmi partnerov narodených v Pitelovej a dvojíc s rozdielnymi rodiskami bol takmer vyrovnaný, konkrétne 47,56 % : 52,44 %. Obec Pitelová ako miesto narodenia výrazne prevažovalo u mužov (ženíchov). Je však potrebné povedať, že ich manželky pochádzali prevažne z okolitých dedín, ktoré sa od Pitelovej kultúrne, jazykovo a ani nábožensky výrazne nelíšili.

47 mužov malo v kolónke o povolaní zapísané, že sú roľníkmi hospodáriacimi na vlastných pozemkoch, čo bol najdominantnejší druh povolania. Pestovaním poľnohospodárskych plodín a chovom hospodárskych zvierat získavali potrebné prostriedky na živobytie. Ich manželky pracovali pri domácom hospodárstve a starali sa o domácnosť, deti. Na poli robili ženy spravidla ľahšie práce. Muž obrábal pôdu pluhom, žena motykou. Muž oral, žena viedla záprah, on žal, ona odoberala, on kosil, ona hrabala.³⁰

Na nájomnú prácu bolo odkázaných 21 mužov a 25 žien. Najímaní mohli byť na rôzne poľnohospodárske činnosti, napríklad sadenie, okopávanie a vyberanie zemiakov, kosenie, žatvu. Títo nádenníci bývali vyplácaní denne alebo týždenne. Odmena nadobúdala rozličné formy: výpomoc s koňom (prípadne so záprahom), celodenná strava, naturálie, peniaze. Dva manželské páry z uvedeného počtu žili v prenájme priamo u gazdov (domy č. 1 a 4), ktorým vykonávali potrebné práce (tzv. hofieri).³¹ Majetnejší gazdovia poskytovali hofierskym rodinám priestor na bývanie, pričom hofieri odrábali nájomné pešou, ručnou robotou (pri zbere sena a krmovín, pestovaní zemiakov, spracovaní konopí a pod.). Vyrovnávanie pomeru medzi nájmom a odrobenou prácou sa robievalo po Všechsvätých, keď jedna či druhá strana doplácala rozdiel peniazmi. Za menšie práce boli odmeňovaní aj naturáliami a prilepšením na strave (napr. mliečnymi výrobkami – nikto z hofierov totiž nemal kravu).³²

Remeselníctvo bolo zastúpené len jedným čižmárom (O. Albert – dom č. 43), jedným mlynárom (M. Kraus – dom č. 46) a dvomi kováčmi (P. Plachta – dom č. 40, V. Štefanovič – dom č. 63). Priamo v areáli školy bývala rodina pitelovského učiteľa a horára (dom č. 48). Troch mužov zamestnávala obec ako pastierov (J. Kubík – dom č. 49, J. Beňo – dom č. 50, A. Kubík – dom č. 56). Dvaja židovskí árendátori prevádzkovali hostince (domy č. 3 a 47).

Mladí slobodní ľudia (18 paholkov, 18 slúžok) slúžili v hostincoch, u mlynára, bohatších roľníkov a na hospodárstvach s nedostatkom pracovných síl. Služba sa zjednávala na jeden rok, začínala zväčša 1. januára a končila 26. decembra. Okrem peňažnej odmeny sa služobníctvo vyplácalo ošatením i naturáliami. Slúžky vykonávali práce okolo gazdovstva a domácnosti (napr. pranie bielizne, dojenie kráv, zber úrody). Paholci zaopatrovali dobytok (čistenie maštale, kŕmenie, napájanie dobytka), obrábali pôdu, zberali a zvážali úrodu.³³ V neroľníckom prostredí zabezpečovali rôzne pomocné práce. Vek tejto socio-profesijnej skupiny sa podľa výsledkov sčítania v Pitelovej pohyboval v rozpätí od 11 do 30 rokov. Vyskytli sa tiež situácie, keď v pitelovských rodinách slúžili siroty alebo polosiroty pochádzajúce z príbuzenstva (synovec, neter, dieťa z predchádzajúceho manželstva), čím mali zaistené bývanie, stravu a oblečenie.

Spomedzi domácich úžitkových zvierat v Pitelovej výrazne dominovali ovce (282 obyčajných, 68 šľachtených, t. j. spolu 350 kusov). Z hovädzieho dobytka bolo zapísaných 220 kusov, konkrétne 66 kráv, 58 volov, 95 teliat a 1 obecný býk. Stav dopĺňalo 33 koní, 27 kobýl a 12 žriebät (spolu 72 kusov). Takmer v každom dome chovali ošípané (spolu 106 kusov). V obci sa vyskytovalo 19 včelích klátov (úľov). Chov kôz bol zastúpený na nepatrnej úrovni, iba 2 kusy v dome č. 33. Vzhľadom na najímanie obecných pastierov možno predpokladať spoločné pasenie v jednom stáde. Sčítacie hárky a ani záznamy v cirkevných matrikách z tohto obdobia nešpecifikujú, aký konkrétny druh zvierat pásli pitelovskí pastieri. V celom priľahlom okolí Pitelovej bolo bežné spoločné pasenie hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných.³⁴ Podľa vykázaného stavu domácich úžitkových zvierat mal najväčšie hospodárstvo Juraj Kubík z Horného konca (dom č. 24), a to čo do počtu i rozmanitosti. Choval kone, rožný statok, ovce, svine a včely.

Poľnohospodársky ráz Pitelovej pretrvával aj v ďalších rokoch 19. storočia a na začiatku 20. storočia. Z povolaní stále dominovalo samostatné roľníctvo, priemyselná výroba sa obmedzovala výlučne na remeselnú malovýrobu. V roku 1900 sa z celkového počtu obyvateľov obce (627) zaoberalo poľnohospodárstvom 237 ľudí, ktorí vyživovali 281 príslušníkov svojich rodín. Remeslám sa venovalo 19 obyvateľov, v obchode pracoval 1 Pitelovčan, v doprave 11, vo verejných službách 3, nádenníci boli 2, paholci a slúžky 6. V dedine pôsobil jeden kováč, piliar a tesár. Z obuvníctva a čižmárstva sa živili 2, z mlynárstva rovnako 2 a z krčmárstva 10. V priemyselnej, resp. remeselnej výrobe príležitostne pracovalo 93 obyvateľov (7 mužov a 86 žien).

V roku 1910 sa z celkového počtu obyvateľov obce (735) zaoberalo poľnohospodárstvom 248 ľudí, ktorí vyživovali 346 príslušníkov svojich rodín. Remeslám sa venovalo 14 obyvateľov, v obchode pracovali 2, v doprave 18, vo verejných službách 3, nádenníci boli 3 a v domácom služobníctve iba 1. V dedine vtedy mali 1 kováča, 3 strojníkov a 2 piliarov. Z obuvníctva a čižmárstva sa živili 2, z mlynárstva 2 a z krčmárstva 4. V priemyselnej, resp. remeselnej výrobe príležitostne pracovalo 10 obyvateľov (9 mužov a 1 žena).³⁵

Z uvedených údajov iste prekvapí počet 86 žien, ktoré v roku 1900 našli príležitostné zamestnanie v priemyselnej, prípadne remeselnej výrobe. V akej konkrétnej oblasti sa tak stalo, však zapísané nebolo. Vieme len, že na okolí Pitelovej vtedy fungoval drevársky a kamenársky priemysel (napr. píla vo Svätom Kríži a Šášovskom Podhradí, drevoobchodnícke firmy svätokrížskych Židov, výroba mlynských kameňov, kameňolomy).³⁶ V 70. a 90. rokoch 19. storočia poskytla pracovné príležitosti stavba železničnej trate na úseku Zvolen – Vrútky (1870 až 1872) a Levice – Hronská Breznica (1895 až 1896).³⁷ Počas 80. a 90. rokov 19. storočia pracovné miesta vytvorilo Štátne banské riaditeľstvo, ktoré v chotároch Bartošovej Lehôtky, Jastrabej a južnejšie v Starej Kremničke prevádzalo prieskumné kutacie práce na kamenné uhlie.³⁸

Z roku 1911 sa zachoval súpis dobytka s retrospektívnym pohľadom do roku 1895, v ktorom sa takisto prejavil poľnohospodársky charakter Pitelovej. Počet domácich úžitkových zvierat narastal. V roku 1895 sa chovalo 261 kusov hovädzieho dobytka, 29 koní, 7 kôz, 178 ošípaných a 132 oviec. Naproti tomu bol za rok 1911 vykázaný tento stav: 292 kusov hovädzieho dobytka (z toho 10 kráv a 56 volov vrátane juncov – mladých volov), 35 koní, 49 kôz, 286 ošípaných a 194 oviec.³⁹

Druhú polovicu 19. storočia by sme ešte mohli charakterizovať stavebným ruchom z dôvodu spomenutej výstavby dvoch železničných tratí (bližšie pozri časť Stavba železničnej trate) a maďarizačnými tendenciami. V sfére duchovného, kultúrneho života i v školskej praxi bola zavedená asimilačná politika. Aj v podmienkach Pitelovej sa odzrkadlili viaceré prvky vládnej politiky. Úradovalo sa v maďarčine a tento jazyk sa tiež postupne pretlačil do pitelovskej ľudovej školy (bližšie pozri časť Pitelovská škola). Súčasne padlo rozhodnutie o premenovaní miest a dedín. Pre označenie obce sa až do vzniku Československej republiky používal nový maďarský názov Kiszelfalu.

[1] Kohútová, M. – Vozár, J.: Hospodárske dejiny Slovenska 1526 – 1848. Bratislava: Veda, 2006, s. 102, 145 – 146.

[2] Letopis Matice slovenskej, v tisícročnú pamäť pokresťanenia Slovákov a zavedenia písemnosti slovanskej MDCCCLXIII. založenej. Ročník prvý. Sostavil Michal Chrástek, tajomník Matice slovenskej. Viedeň, 1864, s. 66.
Prvá zpráva patronátneho samostatného katol. reálneho Gymnasia v Kláštore pod Znyovom v školskom roku 1869 – 70, s. 7 a 10.
Winkler, T. – Eliáš, M. a kol.: Matica slovenská. Dejiny a prítomnosť. Martin: Matica slovenská, 2003, s. 48.

[3] Pecník, M. a kol.: Žiar nad Hronom – monografia mesta. Mesto Žiar nad Hronom: Mestský úrad, 2018, s. 118.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 143 – 146.

[4] Kohútová, M.: Slovensko a Slováci v novoveku. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2008, s. 136.

[5] Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), daňové písomnosti, sumár dikálneho súpisu obvodu Oslany, obec Pitelová, rok 1802/03.

[6] Celokrajinský daňový súpis z roku 1828, obec Pitelová, www.familysearch.org (Search, Catalog, Film/Fiche Number, mikrofilm č. 008302870, obec Pityelova, snímky č. 109 – 116).
Novotný, J.: Daňový soupis z roku 1828 a jeho význam pro studium hospodářských a sociálních dějin Slovenska v první polovině 19. století. In: Historické štúdie IX, 1964, s. 64 – 102.

[7] Prešporská merica predstavovala objemovú i plošnú jednotku. Primárne predstavovala objemovú mieru s objemom približne 62,39 litra. Sekundárne predstavovala plošnú mieru – udávala plochu poľa, na ktoré bolo možné vysiať 62,39 litra osiva. To znamená, že pri výnose sa sledovalo, koľko prešporských meríc (tzn. koľko 62,39-litrových nádob) úrody bolo možné nazbierať na ploche jednej prešporskej merice (tzn. na ploche 21,58 áru) poľa.

[8] Štátny archív v Banskej Bystrici, fond Panstvo Banskobystrického biskupstva vo Svätom Kríži /1315/ 1579 – 1949, inv. č. 70, šk. č. 9.

[9] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 463.

[10] Štátny archív v Banskej Bystrici, fond Panstvo Banskobystrického biskupstva vo Svätom Kríži /1315/ 1579 – 1949, inv. č. 52b, šk. č. 6.

[11] Liška, A.: Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii. Prešov: Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2012, s. 11 – 13, 18.

[12] Záznam o úmrtí Jozefa Barana dňa 4. novembra 1831 v cirkevnej matrike zomrelých farnosti Jastrabá, www.familysearch.org.

[13] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 104.

[14] Štátny archív v Banskej Bystrici, fond Panstvo Banskobystrického biskupstva vo Svätom Kríži /1315/ 1579 – 1949, inv. č. 63, šk. č. 7.

[15] Štátny archív v Banskej Bystrici, fond Panstvo Banskobystrického biskupstva vo Svätom Kríži /1315/ 1579 – 1949, inv. č. 52b, šk. č. 6.

[16] Podolan, P. – Viršinská, M.: Slovenské dejiny III. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014, s. 156 – 157, 186.

[17] Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), kongregačné písomnosti, 1848, fasc. 20, no. 770.

[18] Podolan, P. – Viršinská, M.: Slovenské dejiny III. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014, s. 187 a 190 – 191.

[19] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 106.

[20] Podolan, P. – Viršinská, M.: Slovenské dejiny III. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014, s. 207 a 214.

[21] Podolan, P. – Viršinská, M.: Slovenské dejiny III. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014, s. 225 – 226.

[22] Kónya, P. a kol.: Dejiny Uhorska (1000 – 1918). Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2013, s. 595.

[23] Štátny archív v Banskej Bystrici, fond Krajský súd v Banskej Bystrici /1770/ 1872 – 1986, urbárske písomnosti – Pitelová.
Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950, inv. č. 115, ročník 1868, šk. č. 1.

[24] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 119 – 120, 151 – 152.

[25] Záznamy o úmrtiach za rok 1855 v cirkevnej matrike zomrelých farnosti Jastrabá, www.familysearch.org.

[26] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 134.

[27] Záznamy o úmrtiach za rok 1873 v cirkevnej matrike zomrelých farnosti Jastrabá, www.familysearch.org.

[28] Sčítanie obyvateľov, domov a hospodárskych zvierat podľa stavu 31. decembra 1869, obec Pitelová, www.familysearch.org (Search, Catalog, Film/Fiche Number, mikrofilm č. 005510643, obec Pitelová, snímky č. 140 – 276).

[29] Gramotnosť bola vykázaná nepresne, dokonca u niektorých dojčiat bolo zaznačené, že vedia čítať. Aby sa získala reálnejšia výpovedná hodnota, pri vyhodnocovaní sa bralo do úvahy štátne nariadenie školopovinnosti detí zákonom z roku 1868 od 6 do 12 rokov (identické obdobie povinnej školskej dochádzky platilo od roku 1788). Ak u jednotlivcov danej vekovej kategórie nebola kolónka o gramotnosti vyplnená kladne, vyňali sa z posudzovania, keďže pri zvyčajne nepravidelnej školskej dochádzke mohli predmetné znalosti nadobudnúť v rôznom období získavania vedomostí (nie striktne v prvom ročníku ako dnes). Do tejto neutrálnej skupiny patrilo 148 školopovinných a mladších detí. Deti od veku 13 rokov boli za uvedenej situácie zahrnuté k osobám, ktoré nevedeli čítať ani písať.

[30] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 362 (heslo: ženská práca).

[31] V sčítacích hárkoch obce Pitelová sa výraz hofier používal pre všeobecné označenie ľudí bez samostatného majetkového zázemia, ktorí žili v jednotlivých domoch spoločne s ďalšími príbuznými (napr. ženatý strýko bývajúci a pracujúci v spoločnej domácnosti so svojím synovcom – gazdom) i nepríbuznými osobami. Pre vyčíslenie skupiny hofierov v zmysle zaužívanej definície pojmu ako nájomníka bytu u majetného roľníka sa z toho dôvodu brali do úvahy len slovné spojenia „hofier – nájomník“.

[32] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 170 (heslo: hofer).

[33] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 9 a 175 (heslá: paholok, sluha, slúžka, služobníctvo).

[34] Podolák, J.: Živočíšna výroba. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava: Veda, 1990, s. 20.

[35] A magyar korona országainak 1900. évi népszámlálása. 2. zv. Budapest: Pesti Könyvnyomda – Részvénytársaság, 1904, s. 14 a 17.
A magyar szent korona országainak 1910. évi népszámlálása. 48. zv. Budapest: Athenaeum, 1913, s. 202 a 205.

[36] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 133.

[37] Bornemisza, J.: Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica: Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933, s. 26.

[38] Čelko, M. – Florovič, P. – Zaťkovič, I.: Jastrabá 1487 – 1997. Jastrabá: Obecný úrad Jastrabá, 1997, s. 18.

[39] A magyar szent korona országainak állatlétszáma az 1911-ik évi február hó 28-iki állapot szerint. 41. zv. Budapest: Pesti Könyvnyomda Részvény – Társaság, 1913, s. 214.