Urbárska regulácia a zavedenie jednotného urbára v Pitelovej

Neustále vojnové zápasy v 17. a 18. storočí (boje s Turkami, povstaleckou uhorskou šľachtou, vojna o španielske dedičstvo, rakúske dedičstvo, sedemročná vojna s Pruskom) uvrhli finančné pomery habsburskej monarchie do katastrofálneho stavu. Mocenské a hospodárske zaostávanie ríše sa Mária Terézia usilovala prekonať rozličnými reformami, ktoré sa darilo presadzovať najprv v západných krajinách monarchie. Uhorská šľachta nebola ochotná pristúpiť na reformy ovplyvňujúce stavovské výsady. Situáciu mohlo zvrátiť jedine výnosnejšie odvádzanie štátnej dane (kontribúcie), v Uhorsku obmedzené iba na neprivilegované vrstvy (najmä roľníci a obyvatelia miest). Viedenský dvor sa tak začal intenzívnejšie zaujímať o poddaných a riešenie videl v úprave feudálno-nevoľníckych vzťahov. Na zasadnutiach snemu v rokoch 1764 až 1765 boli prednesené návrhy Štátnej rady, poradného orgánu panovníčky, aby sa postavenie poddaných všade upravilo urbármi, pričom si vyhradzovala právo hlavného dozoru pri ich schvaľovaní. Uhorská šľachta však považovala vzťah medzi zemepánom a poddaným za súkromnoprávny, a preto návrh jednomyseľne zamietla. Toto bol jeden z hlavných dôvodov rozpustenia snemu a presadenia reformy prostredníctvom kráľovského nariadenia z moci Márie Terézie. Dňa 23. januára 1767 vydala urbársky patent, čím sa spustil proces urbárskej regulácie. Do roku 1774 sa tereziánsky urbár zaviedol vo všetkých slovenských stoliciach. Napísaný bol v jazyku ľudu a uložený v obciach, aby bol zrozumiteľný a prístupný komukoľvek.¹

Cieľom tereziánskej urbárskej regulácie bolo jednotné a presné vymedzenie vzájomných práv i povinností medzi poddanými a zemepánom. Položenie uhorských poddaných v neskorom feudalizme až do urbárskej reformy (1526 – 1767) záviselo totiž od vôle jednotlivých zemepánov a od vlastného vysvetľovania si zákonov upravujúcich ich práva. Poddanské povinnosti mali byť primerané k hospodárskym možnostiam poddaných a pomerné voči kvalite (rozsahu) sedliackych usadlostí. Podľa kvality sa rozoznávali sedliacke usadlosti celé, polovičné, štvrtinové, osminové, prípadne iné zlomkové usadlosti, no najmenšie osminové. Sedliacka usadlosť sa stala jednotkou pre odstupňovanie poddanských povinností voči zemepánovi a v konečnom dôsledku tiež kritériom pre rozvrh daňového zaťaženia. V zmysle tereziánskej urbárskej regulácie sa pod sedliackou usadlosťou rozumel súhrn pozemkov v intraviláne (dom, hospodárske stavby, dvor, záhrada) a extraviláne (role, lúky) s výmerou stanovenou podľa bonity pôdy a poddanského zaťaženia. Pojem sedliackej usadlosti bol zavedený už pred urbárskou reguláciou, inováciou sa stalo jeho nové a k tomu jednotné vymedzenie pre akostné triedy obcí. Predtereziánske sedliacke usadlosti boli spravidla výmerou väčšie. Ich rozsah nebol jednotný ani v rámci stolíc, ani obcí, ba často ani v rámci jednotlivých panstiev.²

Predurbársky stav poznal tri kategórie poddaných: sedliakov, želiarov a podželiarov. Najvyhranenejšiu skupinu tvorili podželiari, lebo ani v predurbárskom stave neužívali poddanskú pôdu a nemali dom. Boli to v skutočnosti nádenníci u zemepána alebo u bohatších sedliakov, prípadne aj želiarov, u ktorých v nájme i bývali. V zásade rozdiel medzi sedliakmi a želiarmi spočíval v rozsahu užívanej poddanskej pôdy. Lenže toto kritérium celkom nestačí na odlíšenie sedliaka od želiara v období pred urbárskou reguláciou, pretože vtedy neraz želiar užíval toľko poddanskej pôdy ako malý zlomkový sedliak, ba niekedy dokonca viac. Neodlišoval sa ani výškou poddanských povinností, lebo veľakrát neplatil princíp pomernosti, ale princíp zemepanskej potreby a poddanskej možnosti. Pokiaľ mal želiar záprahový dobytok, bol tiež voči zemepánovi povinný záprahovou robotou. Rozdiel medzi sedliakom a želiarom pramenil skôr v tom, či dotyčný užíval pôdu pojatú do kontribučného súpisu kvôli plateniu štátnej dane na vydržiavanie vojska alebo nie. Kontribuentmi boli iba sedliaci, želiari platili len stoličnú (domácu) daň. Tereziánska urbárska regulácia v roku 1767 stanovila, že za sedliaka treba považovať každého poddaného, ktorý hospodáril aspoň na osminovej usadlosti. Želiar neužíval usadlosť, maximálne mohol užívať kus poddanskej pôdy v extraviláne, mal intravilán (stavebný pozemok) a dom, čo dokopy nedosahovalo výmeru osminovej usadlosti.³

Prvým krokom regulačnej akcie bol prieskum sociálno-hospodárskych pomerov spisovaním odpovedí na deväť otázok v poddanskej obci. Vykonávali ho poverení stoliční úradníci a k otázkam sa vyjadrovali zástupcovia obce (spravidla richtár, prísažní, prípadne starší a váženejší obyvatelia), zemepáni alebo ich úradníci. Prieskumom sa mal zistiť a do evidencie zachytiť právny základ vzájomného vzťahu medzi zemepánom a jeho poddanými, osobné postavenie poddaných, stav poddanskej pôdy a lúk, úžitky a škody obce, počet opustených usadlostí z dôvodu potreby zastaviť zmenšovanie daňového základu a osídliť ich sedliakmi. Kontribúcia, štátna daň pre vojenské zámery, sa viazala na osobu poplatníka, nie na pôdu. Opustenú usadlosť obvykle zabral zemepán, no ten kontribúciu neplatil.⁴

Dňa 27. februára 1769 v Pitelovej na otázky odpovedali richtár Martin Sklenka, prísažní Ondrej Piatrik, Laurinec Kaňa, Ján Žiak a Ján Minka. V zmysle odpovedí patrili Pitelovčania k dedičným poddaným. To znamenalo, že nemali právo slobodne odísť (sťahovať sa) z dedične užívaných usadlostí, čím možnosti osobného a majetkového rozvoja boli pre nich absolútne nedostupné. Nesmeli vstúpiť s iným zemepánom do zmluvného vzťahu, ktorého konkrétne podmienky zainteresovaný poddaný v istej miere spoluformuloval.⁵ Poddanské povinnosti plnili na základe obyčaje bez pevnej právnej podstaty.

Presné znenie otázok a odpovedí z dotazníka predurbárskeho prieskumu (Urbarium):⁶

1. Či a aké urbáre má obec a odkedy?
   Táto osada v súčasnosti nemá žiadne urbáre.
2. Kde však nie je urbár, vykonávajú svoje povinnosti poddaní podľa dohovoru alebo zvyku, odkedy začal tento zvyk alebo dohovor a či neboli iné dohovory a aké pred terajším urbárom? Odkedy sa potom začali tieto povinnosti?
   U svojho zemepána nepracujeme na základe zmluvy, ale na základe starodávnej obyčaje.
3. Kde niet urbára alebo dohovoru, z čoho pozostávajú povinnosti poddaných voči ich zemepánom? Odkedy a akým spôsobom sa začalo toto plnenie?
   Predtým, než sa Barkóci stal arcibiskupom, len jedenkrát s dvomi vozmi pre dežmové (desiatkové) vína sme chodiť povinní boli a tridsať klátov k panskej píle z okolia doviezť a na opravu kremnického mlyna súce drevo v prípade potreby doviezť a tiež drevo na oheň do kaštieľa voziť. Potom, čo sa Barkóci arcibiskupom stal (1761 – 1765), od toho času až doteraz boli poddaní deň za dňom takým spôsobom panskou robotou zaťažení, že to ani vysloviť nemôžu.
4. Z čoho má obec úžitky a škody?
   Každý gazda môže slobodne vlastniť páleničné kotlíky (na pálenie pálenky). Obec drží mlyn s dvomi mlynskými kolesami, za ktorý panstvu platí osem zlatých. Gazdovia by mali tiež slobodnú vínnu krčmu od sv. Michala do Božieho narodenia, ale ju nikdy nevyužívajú. Pre svoj hospodársky dobytok majú pašu dostatočnú. Nedostatok najviac pociťujú v nekvalite niektorých polí. Keď z nich totiž značné prievaly vody stekajú, tak na poliach, ako aj na lúkach veľkú škodu (gazdovia) trpia.
5. Koľko a akých polí a lúk má v držbe jedna poddanská usadlosť, koľko prešporských meríc možno zasiať na nej, či sa na ich lúkach dá kosiť aj otava (tráva rastúca po prvej kosbe)?
   Hospodárske usadlosti v tejto osade sú vydelené na štvrtiny, osminy a sedminy. Polia sú rozdelené do troch častí (trojpoľného systému). Jeden štvrtinkár v jednom poli (jednej časti z trojitého celku) zloženom zo siedmich kusov šesť prešporských meríc vysieva (má rozlohu cca 129,48 áru), v druhom poli v ôsmich kusoch poľa sedem meríc (cca 151 árov) a v treťom na deväť kusov poľa deväť meríc vyseje (cca 194,22 áru). Okrem toho do konopniska pol prešporskej merice vysieva (cca 10,79 áru). Lúky tiež na tri kosce drží (cca 86,31 áru), podobne i osminkár a menší statkár má polia v patričnom rozmere vydelené. Na lúkach sa niekedy aj otava kosieva.
   Poznámka: Polia gazdu boli zložené z niekoľkých kusov, t. j. obrábal pôdu v niekoľkých častiach chotára, čo svedčilo o rozdrobenosti ním užívanej pôdy prispievajúcej k malej efektívnosti hospodárenia.
6. Akú prácu, koľko dní a koľkými kusmi záprahového dobytka vykonával každý poddaný? Keď išiel na panské, počítal sa mu deň odchodu a návratu do celkovej roboty?
   Ako už bolo napísané, celú svoju robotu nemôžu ani len vysloviť. Počas minulého roka v rámci svojich povinností doviezli panstvu 296 vozov (dreva) a okrem toho aj 80 klátov, ktoré k panskej píle dodali. Pri spočítaní vyšlo, že odchod a príchod do práce sa k robote nepočítal.
7. Či doteraz a odkedy a z čoho odvádzali poddaní deviatok (deviata časť z dosiahnutej úrody, vo výške 1/10, odovzdávaná svojmu zemepánovi) a či aj v iných panstvách tejto stolice je zvykom takýto deviatok? Okrem toho, aké odvody doteraz poddaní dávali svojim zemepánom? Z čoho pochádzajú a pozostávajú tieto odvody alebo dary v peniazoch alebo iných veciach, ktoré páni od svojich poddaných prijímali?
   Deviatok nedávajú. Miesto desiatku platia „rohové“ od každého kusa záprahového statku po mariáši (dvojtoliarová minca z obdobia vlády Márie Terézie), od každého kocha (lapač dymu, resp. komín) po 9 peňazí, od dojnej ovce 5 denárov, od jalovej 3 denáre, od desiateho baránka 50 denárov, od desiatej husi 25 denárov, od včelieho roja 4 denáre každoročne dávajú. Ročná činža (daňový poplatok za užívanie nehnuteľností) s kuchynskými vecami (dávkami) panstvu činí 49 zlatých a 45 denárov. K tomu dávajú 62 prešporských meríc ovsa (cca 3 868,34 litra). Za páleničný kotlík vymeriavajú sa 2 zlaté. Panskému sládkovi (pivovarníkovi) namiesto (vyslania) pomocníka 5 zlatých každoročne zaplatiť (gazdovia) musia.
8. Koľko je v tejto obci opustených usadlostí, odkedy, z akého dôvodu a kto ich teraz užíva?
   Už šesť rokov sa v obci šesť spustnutých usadlostí po sedminkároch nachádza, pre všelijaké udalosti v tomto chotári sú opustené, z ktorých niečo obec mlynárovi a kováčovi vydelila a ostatné sama užíva.
9. Sú poddaní dedičnými poddanými svojich zemepánov alebo slobodníkmi?
   Obyvatelia tejto obce sú írečitými (dedičnými) poddanými miestnemu panstvu.

Stoliční úradníci zároveň vyhotovili súpis jednotlivých hospodárstiev v obci podľa ich hláv, teda najstarších ekonomicky činných osôb. Každá samostatne zapísaná hlava hospodárstva znamenala samostatnú hospodársku jednotku (sedliacku, želiarsku alebo podželiarsku), na ktorú sa potom viazali stanovené poddanské povinnosti. Spôsob zapisovania jednotiek bol podmienený kritériami spoločného stravovania (byť „pri jednej mise“, „pri jednom ohnisku“) a súčasne spoločného bývania jej členov (žiť „pod jedným krovom“). Napríklad, ak v dome bývalo niekoľko rodín a tieto sa stravovali oddelene, musela byť zapísaná každá rodina samostatne. Pokiaľ sa však stravovali spoločne, mali sa zapísať ako jedna hospodárska jednotka.⁷

Celkovo bolo v Pitelovej v rámci predurbárskeho súpisu zaznamenaných 34 sedliackych hospodárstiev, 4 želiarske hospodárstva a 2 podželiari bez domu, ktorým prináležal intravilán s výmerou 30,25 prešporskej merice (cca 6,53 hektára), orná pôda na 474,5 prešporskej merice (cca 102,4 hektára) a lúky s rozlohou 63,5 kosca (cca 18,27 hektára). Spísaný majetok v chotári obce Pitelová predstavoval počtom svojich dielov sumárne 5 celých a 1/16 usadlosti. Žiadny z pitelovských sedliakov neužíval celú usadlosť. K najväčším patrili štvrtinové usadlosti užívané Martinom Antalom, Jánom Žiakom a Jurajom Malachom. Sedliaci obrábali jednotlivo od 11,5 do 23 prešporských meríc (cca 2,48 až 4,96 hektára) ornej pôdy a 1,5 až 3 kosce (cca 43,16 až 86,31 áru) lúk. Želiari užívali 3/4 prešporskej merice (cca 16,19 hektára) ornej pôdy a pol kosca (cca 14,39 áru) lúk.

Na základe predurbárskeho prieskumu sa pristúpilo k zatriedeniu obcí do akostných tried a navrhnutiu rozsahu celej sedliackej usadlosti pre jednotlivé akostné triedy obcí stolice. Sedliacka usadlosť zahŕňala stavebný pozemok pre dom s priľahlým dvorom, hospodárskymi stavbami i záhradou vo vnútri obce (intravilán) a vonkajšie pozemky obce tvorené roľami a lúkami (extravilán), pričom rozsah intravilánu celej sedliackej usadlosti bol určený pevne výmerou jedného jutra (cca 43,16 áru). Sedliacke usadlosti, pokiaľ ide o extravilán, nemali byť plošne všade rovnaké, no mali byť vymerané podľa polohy a kvality pôdy, ako aj podľa iných výhod a nevýhod obcí. Súčasne výmera usadlosti mala byť taká, aká bola nevyhnutná pre zabezpečenie existencie sedliakovej rodiny a znášanie štátnych, stoličných, cirkevných i zemepanských bremien. Pri pôde rozhodovala jej úrodnosť a poloha v rámci obce. Rozdiel v kvalite pôdy sa vyrovnával kvantitou. Rovnako sa posudzovali aj lúky, a to podľa toho, ako často do roka sa kosili, či ročne dvakrát (teda tiež otava), dvakrát len zriedka alebo iba raz. Nevychádzalo sa však zo skutočného kosenia, ale z možnosti a spôsobilosti takého kosenia. Kritérium pre určenie kvality pôdy bolo veľmi relatívne v dôsledku toho, že pôda sa hodnotila len v rámci chotára. Pôda ohodnotená v neúrodnejších obciach ako prvotriedna, bola tak v iných úrodnejších obciach zaradená do druhej či tretej triedy. Výhody a nevýhody obce, t. j. okolnosti, v dôsledku ktorých sa v jednej obci hospodárilo výnosnejšie ako v druhej alebo naopak menej výnosne, boli rozhodujúce pri posudzovaní výnosnosti hospodárenia v obci. Toto hodnotenie bolo tiež zrelativizované, pretože sa porovnávali obce medzi sebou v rámci stolice, nie v celouhorskom význame. Na účely opísanej klasifikácie bola vytvorená osobitná stoličná komisia, ktorej predsedal kráľovský komisár. O vypracovaných návrhoch rozhodla s konečnou platnosťou samotná kráľovná.⁸

Klasifikačná komisia sa snažila hájiť záujmy zemepánov, t. j. dostať čím viac feudálnej renty (roboty, naturálií a peňazí) z čo najmenšej výmery poľa. Keďže v Tekovskej stolici sa časť obcí rozprestierala na rovine a druhá časť na kopcoch, bolo potrebné zrovnoprávniť obce z južnejších úrodnejších oblastí s tými, čo ležali na hornatejšom severe stolice vrátane Pitelovej. Z toho dôvodu komisári potrebovali prísť na také „prednosti“ obcí z horného Tekova, ktoré by ich postavili na úroveň južných obcí, resp. dokonca by ich hospodársky prekonávali. Komisia tvrdila, že horské obce síce trpia nedostatkom poľa, no o to usilovnejšie ho obrábajú. Úroda je vraj kvalitnejšia a pôda sa ľahšie orie. Sedliaci zo severnej časti stolice nemusia živiť príslušníkov svojej domácnosti, lebo chodia za zárobkom na Dolniaky, a tak doma nejedia. Má sa tiež brať ohľad na skromnosť obyvateľov horských krajov v obliekaní, bývaní a stravovaní. Šaty si zhotovujú sami z domáceho súkna, konope pestujú doma a všetko, čo je inde drahé, tu medzi horami je lacné. Ak chce niekto ušetriť peniaze, môže spotrebovať mäso z domácich oviec a kôz. Keď tie nemá, nasýti sa kapustou a fazuľou. Kravského a ovčieho mlieka i masla toľko majú, že mnohí ho predávajú. Z oviec ešte aj vlnu majú, ba pri košiarovaní ušetria rozvoz hnoja. Obyvateľom horských obcí sa do rozsahu usadlosti majú započítať príjmy utŕžené od obyvateľov obcí na rovine za predané hospodárske náradie, stavebný materiál, stolársky, hrnčiarsky a iný tovar. Na rovine nie je údajne čas, dostatok surovín na výrobu takýchto predmetov a ani vhodné vozy s na to zvyknutým dobytkom. Ďalej komisia zdôrazňovala výhody z početných potokov, mlynov, lesov a pasienkov. Usadlosti v horských krajoch sú podľa komisie oveľa drahšie, preto by vraj bolo nespravodlivé, aby za tú istú činžu a robotu dal zemepán svojmu sedliakovi také množstvo drahšej zeme, ako na rovine dá lacnejšej zeme. Škoda zemepánov v horských krajoch by ešte značnejšie stúpla, keby sa doterajšia trojdenná, niekde štvordenná robota na usadlosť mala znížiť na jeden deň v týždni. Uvedeným činom by sa mali ďaleko horšie ako zemepáni na rovine, ktorí potrebujú menej poľnohospodárskej roboty, pretože sa zameriavajú skôr na chov dobytka. Škoda zemepánov by súčasne vplývala na samotných sedliakov, ktorých vraj zemepáni hojne podporujú chlebom a osivom, čo by potom stratili a neboli by schopní niesť verejné bremená. Okrem toho sedliaci sú navyknutí na robotu a po jej znížení by len zaháľali, prestali by si vážiť pánov, dokonca by nimi začali pohŕdať.

Klasifikačná komisia navrhla rozdeliť obce Tekovskej stolice do troch tried na základe týchto kritérií:

• prvá trieda – obce s roľami, lúkami, vinicami a lesmi;
• druhá trieda – obce s roľami a lúkami a k tomu vinicami alebo zásobovaním drevom;
• tretia trieda – obce s roľami a lúkami, avšak bez viníc a bez zásobovania drevom.

Za rozsah sedliackej usadlosti bola v rámci týchto troch tried navrhnutá výmera 14 jutár rolí pre prvú triedu, 16 jutár rolí pre druhú triedu, 18 jutár rolí pre tretiu triedu a k tomu lúky v rozsahu 4 koscov, ak sa kosí aj otava, resp. 6 koscov, ak sa otava nekosí. Pre prípad, že by boli schválené štyri triedy obcí, komisia navrhla pre prvú triedu rozsah usadlosti iba na 12 jutár rolí.

Mária Terézia návrh neschválila. Obce Tekovskej stolice rozhodla rozdeliť do štyroch tried s rozsahom usadlostí 18 – 20 – 22 – 24 jutár rolí a k tomu na 6 alebo 8 koscov lúk podľa toho, či sa na nich kosila tiež otava.⁹

Pitelová bola zaradená do druhej triedy, t. j. k jednej celej sedliackej usadlosti patrilo v intraviláne 1 jutro pôdy (cca 43,16 áru), v extraviláne 20 jutár rolí (cca 8,63 hektára) a 6 koscov lúk (cca 1,73 hektára), keďže bolo možné kosiť aj otavu.

V zmysle normy urbárskej regulácie (1767), stanovenej s prihliadnutím na bonitu pôdy, malo 1 jutro s rozlohou dvoch vysiatych prešporských meríc obilia plochu 1 100 štvorcových siah prvotriednej pôdy (cca 39,56 áru), 1 200 štvorcových siah druhotriednej pôdy (cca 43,16 áru) a 1 300 štvorcových siah treťotriednej pôdy (cca 46,76 áru). Kosec bola plošná miera predstavujúca rozlohu lúky, ktorú pokosil jeden kosec za jeden deň pri dvanásťhodinovej práci. Jej reálna veľkosť sa líšila podľa oblasti, terénu a kvality lúky. Pre potreby urbárskej regulácie sa na 1 kosca počítalo 800 štvorcových siah (cca 28,77 áru) v prípade kosenia otavy, 900 štvorcových siah (cca 32,37 áru) pri zriedkavom kosení otavy a 1 000 štvorcových siah (cca 35,97 áru), ak sa otava nikdy nekosila.¹⁰

Urbár obce Pitelová (Urbarium) bol zostavený v roku 1773 a v deviatich bodoch stanovoval tieto vzájomné práva a povinnosti medzi obyvateľmi (poddanými) Pitelovej a ich zemepánom:¹¹

Prvý bod
Čo sa ako jeden poddanský alebo sedliacky dom má chápať
Urbár rozdelil poľnohospodársku pôdu, ktorú užívali poddaní, na „vnútorný domový grunt“ (intravilán) a na „vonkajší chotárny grunt“ (extravilán). Jednej celej sedliackej usadlosti malo v intraviláne patriť toľko pôdy, aby sa na nej dali vysiať dve prešporské merice obilia (cca 43,16 áru). K jednej celej sedliackej usadlosti sa malo v extraviláne prideliť 20 dielov rolí, pričom do každého dielu malo byť možné vysiať dve prešporské merice obilia (cca 8,63 hektára). K tomu sa tiež mali pridať lúky na 6 koscov (cca 1,73 hektára), ktoré v jednom roku sa mohli kosiť dvakrát. Pokiaľ poddaný užíval len časť usadlosti (napr. 1/2, 1/4, 1/8), uvedené hodnoty sa pomerne krátili, pretože sa týkali jednej celej sedliackej usadlosti.

Druhý bod
O dôchodkoch a úžitkoch, ktoré poddaným prislúchajú
Od sv. Michala (29. septembra) až do Vianoc mali pitelovskí poddaní slobodné právo predávať alebo čapovať svoje vlastné víno pod viechou. Toto oprávnenie, ktoré bolo výnimkou zo zemepanského regálneho práva čapovať liehoviny a pivo, malo význam najmä v obciach, kde poddaní užívali vinice. Právo čapovania sa vzťahovalo výlučne iba na víno, nie na iné nápoje. V obciach s vinicami prináležalo dané právo poddaným až do sv. Juraja (24. apríla). V Pitelovej však mohli predávať alebo čapovať v stanovenej dobe aspoň víno obstarané a dovezené odinakiaľ. Urbár povoľoval poddaným predávať či čapovať víno v obecnej krčme, resp. v jednotlivých domoch podľa poradia.¹²
Ak poddaní v obci užívali kopanice, t. j. pozemky nimi premenené na role alebo lúky klčovaním, nesmeli byť tieto zemepánom odňaté a ani počítané k domovému či chotárnemu gruntu. Pokiaľ by také kopanice chcel odňať, musel poddaným za ich námahu vynaloženú na vyklčovanie pôdy zaplatiť finančnú čiastku, o výške ktorej mala rozhodnúť stoličná vrchnosť s kresťanským svedomím.
Poddaní mali mať k dispozícii dostatok pastvín v chotári pre svoj dobytok. Ďalej mohli zbierať suché a na zemi ležiace drevo na oheň, resp. rúbať zo stromov nerodiacich žiadne ovocie. Drevo na stavebné účely síce mohli zadarmo stínať, ale množstvo dreva a konkrétne stromy určil zemepán. Kŕmenie ošípaných v horách opadanými žaluďmi alebo bukvicami (žírna pastva) malo byť pre miestnych poddaných o 6 grajciarov lacnejšie, ako by sa povolilo iným cudzím ľuďom.

Tretí bod
O robotách a iných službách poddanských
Každý poddaný, od jednej celej sedliackej usadlosti, bol povinný svojmu zemepánovi vykonávať robotu s vozom s dvojitým záprahom, pluhom či bránou jeden deň v týždni, t. j. od východu do západu slnka, pričom sa mu do tohto dňa mal počítať aj čas potrebný na príchod i odchod z práce a tiež čas nevyhnutný k nakŕmeniu a napojeniu záprahového dobytka. Namiesto predpísanej záprahovej roboty mal poddaný svojmu zemepánovi slúžiť dva dni ručnou robotou. Pre svojho zemepána museli teda poddaní odpracovať 52 dní ročne so záprahom alebo 104 dní ručnou robotou. Pomerným krátením vykonávali rovnaké povinnosti aj tí poddaní, ktorí užívali len časť usadlosti (napr. 1/2, 1/4, 1/8). V období kosenia, žatvy a zberu plodov mohol zemepán v jednom týždni požadovať dvojnásobnú záprahovú i ručnú robotu, no musela sa odpočítať z roboty za iné týždne. Hospodár užívajúci jednu celú sedliacku usadlosť smel navyše odpracovať so záprahom maximálne jeden deň alebo dva dni odvádzať ručnú robotu (rovnako primerane k ostatným veľkostiam usadlostí). Z ročného kvanta roboty pripadajúceho na poddaného sa mala jedna štvrtina odpracovať v zimných mesiacoch (október – marec) a zostávajúce tri štvrtiny v ďalších šiestich mesiacoch (apríl – september).¹³
Každý želiar, ktorý mal svoj dom, bol povinný svojmu zemepánovi odpracovať 18 dní do roka ručnou robotou. Ten želiar, ktorý nemal dom, musel vykonať 12 dní ručnej roboty. Želiari a podželiari neboli povinní vykonávať dvojnásobnú robotu. Ak želiar disponoval roľami či inými statkami neprekračujúcimi veľkosť 1/8 sedliackej usadlosti, bol povinný vydať deviatok z úrody, resp. rovnovážne ho vyplatiť.
Poddaní tiež zabezpečovali jednu dlhú furmanku ročne, a to vozom so štvorzáprahom za štyri celé sedliacke usadlosti. Sedliaci s menším rozsahom usadlosti boli povinní prispieť na dlhú furmanku pomerne k veľkosti užívanej usadlosti. Cesta nemala trvať viac ako dva dni a zemepán bol povinný uhradiť výdavky poddaného (napr. poplatky na mostoch, mýtnych staniciach, ubytovanie v hostinci). Zemepáni používali poddanské záprahy na dopravu svojich výrobkov na vzdialené odbytištia, ako aj na dovoz spotrebných tovarov pre seba (napr. vína do panských krčiem).¹⁴
Keďže z panskej hory bolo dovolené brať drevo pre domáce potreby, každý pitelovský poddaný chovajúci dobytok, dostávajúci drevo na oheň i stavbu z panských lesov a súčasne užívajúci jednu celú sedliacku usadlosť, musel z určenej hory doviesť zemepánovi jednu prešporskú objemovú siahu dreva (cca 3,41 m³),¹⁵ ktorú predtým dvaja iní poddaní narúbali. Rovnaké pravidlo, no s pomerným krátením, sa vzťahovalo aj na užívateľov čiastkových usadlostí.
Aby sa škodná zver mohla vyhubiť, poddaní boli povinní poľovať s panským pušným prachom a olovom tri dni.
K povinnostiam patrila i platba mýta, resp. bezplatná práca na príslušnej mýtnej ceste svojho zemepána. Tereziánsky urbár stanovil výnimky, za akých bol poddaný oslobodený platiť mýto svojmu zemepánovi, napríklad pri panskej službe a robote, v prípade prevážania svojho obilia k zomletiu do mlyna, pri ceste kvôli zaopatreniu svojho hospodárstva.

Štvrtý bod
O poddanských dávkach
Každý jeden sedliak a želiar, ktorý mal dom, každoročne platil činžu vo výške jedného zlatého v dvoch termínoch: pol zlatého na sv. Juraja (24. apríla) a pol zlatého na sv. Michala (29. septembra). Oproti tomu podželiari, ktorí nemali domy, túto činžu neplatili.
Od jednej celej sedliackej usadlosti sa zemepánovi každoročne odovzdávali: dve kurence, dva kapúny (vykastrované kohúty chované na mäso), dvanásť vajec, jedna holba (cca 0,85 litra) topeného masla (z Pitelovej získavané v peniazoch). Poddaným hospodáriacim iba na časti usadlosti (napr. 1/2, 1/4, 1/8) sa predpísané dávky pomerne krátili.
Obce, ktoré mali aspoň 30 celých usadlostí, museli svojmu zemepánovi každoročne dať jedno teľa alebo namiesto toho zaplatiť jeden zlatý a tridsať grajciarov. Pokiaľ obec nebola taká veľká (teda pod 30 usadlostí), každý sedliak mal dať náhradu vo výške troch grajciarov.¹⁶
V čase, keď zemepán vstupoval do manželstva, ako aj keď duchovný zemepán slúžil svoju prvú svätú omšu, dávali sedliaci stravné dary. Zemepán sa mohol rozhodnúť, či tieto dary vyberie v naturáliách alebo prijme 48 grajciarov od jednej celej sedliackej usadlosti (s pomerným krátením pri čiastkových usadlostiach).
Poddaný, ktorý vlastnil a používal páleničný kotlík, bol povinný zaň zemepánovi platiť dva zlaté ročne.

Piaty bod
O deviatku a takzvanom viničnom hornom
Každý sedliak musel odovzdávať deviatok v úrode alebo ho ekvivalentne vyplatiť. Svätokrížske panstvo uznalo za ekvivalent dávky z úrody platbu vo výške štyroch zlatých od jednej celej sedliackej usadlosti, a to polovicu na sv. Juraja (24. apríla) a druhú polovicu na sv. Michala (29. septembra). Pokiaľ poddaný užíval len časť usadlosti (napr. 1/2, 1/4, 1/8), uvedené hodnoty sa pomerne krátili.
Ak poddaní užívali vinice a dávali z nich horné (horné právo, deviatok z viníc), platili tie isté ustanovenia ako o deviatku z úrody.¹⁷ Dávka muštu či vína sa mala vyberať prešporskou mierou alebo okovom, ktorý obsahoval tridsaťdva pínt (cca 54 litrov).

Šiesty bod
O panských právach a čo podľa nich panstvu prináleží
V tomto bode boli opísané práva zemepána, konkrétne právo poľovania, rybolovu a chytania vtákov, právo výčapu, právo výseku mäsa, právo trhové, jarmočné a právo odúmrte – dediť majetok poddaného, ak zomrel bez zákonného dediča, s povinnosťou prázdnu usadlosť znova osadiť.¹⁸

Siedmy bod
O všetkých zakázaných a varovania hodných zlých činoch a miesta nemajúcich zvyklostiach
Urbár zakazoval zemepánovi vyberať peniaze z dedičstva sirôt svojich poddaných za povinný výkon dozoru nad ich poručníkmi, ako aj za povolenie čapovať vlastné víno v určenom čase a poplatky od novousadlíkov. Zemepán nesmel prekážať poddaným v slobodnom predaji či nákupe hospodárskych potrieb (napr. tabaku, medu, vosku, masla, ľanu, konopí). Nesmel nútiť poddaných, aby mleli svoje obilie len v panskom mlyne a aby dávali svoj hnoj na panské polia. Zemepán nesmel vymieňať a odnímať poddaným role a lúky bez rovnocennej náhrady. Bolo zakázané žiadať od poddaných zloženie istoty v hotovosti, že tajne neutečú z usadlosti.

Ôsmy bod
O priestupkoch poddaným zakázaných a o ustanovenom trestaní
Zemepán mohol sám trestať ľahšie previnenia poddaných, pričom nesmel uplatňovať finančné či fyzické tresty, ale určiť maximálne trojdňovú ručnú robotu v čase, keď neprebiehali oračky, kosby, žatvy a oberačky. Pokiaľ by sa však poddaný touto pokutou nepolepšil, mal sa potrestať na tele, a to podľa závažnosti spáchaného činu najviac 24 ranami palicou, resp. korbáčom u žien. V prípade starcov a osôb fyzicky slabších sa volil trojdňový trest v temnici a podľa vážnosti deliktu súčasne pôst o chlebe a vode.
Žiadnemu poddanému nebolo dovolené bez súhlasu svojho zemepána vyklčovať akékoľvek panské grunty, inak dotyčný stratil svoju prácu a bol povinný uhradiť spôsobenú škodu. Za nedovolené rúbanie, orezávanie stromov alebo olupovanie stromovej kôry hrozili poddanému tri dni ručnej práce a náhrada škody. Pod hrozbou 24 rán palicou sa poddaným zakazovali peňažné a obilné zbierky. Zabavenie dotknutej veci a pokuta troch dní ručnej roboty hrozili tomu poddanému, ktorý zrážal a zbieral v lese šišky či žalude; čapoval a predával nápoje mimo povoleného termínu; obišiel poddanské jatky a mäso prinášal z iného cudzieho miesta alebo sa sám také mäso za peniaze opovážil vysekávať. Pokiaľ sa poddaný z vlastnej viny nedostavil na panskú robotu, mohol byť potrestaný 12 ranami palicou. Žiadnemu poddanému nebolo povolené nosiť zbroj a chovať poľovníckych psov pod výstrahou pokuty troch dní ručnej práce. Pasenie ošípaných na žaluďoch a bukviciach potajomky v panských lesoch sa trestalo dvojnásobnou taxou, ktorá sa platila za povolenie žírnej pastvy.

Deviaty bod
O tých veciach, ktoré k vnútornému poriadku a nariadeniu prináležia
V prípade voľby obecných funkcionárov platili tieto pravidlá. Na richtársky úrad menovalo svätokrížske panstvo troch adeptov z Pitelovej, z ktorých si obec za prítomnosti panského úradníka zvolila jedného. Panstvo mohlo richtára za zlé skutky z funkcie odvolať a potrestať. Notára a prísažných, t. j. pomocné orgány richtára, si volila obec sama bez vedomia zemepána. Urbár ďalej opisoval zodpovednosť richtára za vyberanie vojenskej a stoličnej (domácej) dane, pričom mal prostriedky odovzdať priamo stoličnému výbercovi. Zemepán bol povinný zasiahnuť iba v situácii vzniknutého peňažného rozdielu oproti stoličnému nariadeniu, keď mal zistený rozdiel vymáhať od richtára bez zaťaženia poddaných.

Textová časť urbára bola doplnená o tabuľkové zobrazenie:

Oproti predurbárskemu súpisu nedošlo k žiadnym rozdielom vo veľkosti užívaných pozemkov, zmena nastala len v zlomkovom vyjadrení kvality (rozsahu) usadlostí a v nevykazovaní hodnôt za intravilán užívaný želiarmi (2 prešporské merice), čo ovplyvňuje súčet jeho výmery za celú obec. V Pitelovej bolo zaznamenaných 34 sedliackych hospodárstiev, 4 želiarske hospodárstva a 2 podželiari bez domu, ktorým celkovo prináležal intravilán s výmerou 28,25 prešporskej merice (cca 6,1 hektára), orná pôda v extraviláne na 237,25 dielov rolí po dvoch prešporských mericiach (cca 102,4 hektára) a lúky s rozlohou 63,5 kosca (cca 18,27 hektára). Urbársky majetok v chotári obce Pitelová predstavoval počtom svojich dielov sumárne 11 celých a 13/32 usadlosti. Žiadny z pitelovských sedliakov neužíval celú usadlosť. K najväčším patrili usadlosti užívané Martinom Malachom, Jurajom Žiakom a Jurajom Malachom v zlomkovom vyjadrení 18/32. Sedliaci obrábali jednotlivo od 5,75 do 11,5 jutra (cca 2,48 až 4,96 hektára) ornej pôdy a 1,5 až 3 kosce (cca 43,16 až 86,31 áru) lúk. Želiari užívali 3/8 jutra (cca 16,19 hektára) ornej pôdy a pol kosca (cca 14,39 áru) lúk. Pitelovskí sedliaci museli sumárne pre zemepána odrobiť 568 dní so záprahom alebo 1 136 dní ručnou robotou ročne, želiari a podželiari 96 dní ručnou robotou ročne. Za deviatok, ročnú činžu a kuchynské dávky platili 53,42 zlatého.

Urbárska regulácia znamenala novú úpravu vzájomných práv a povinností medzi poddanými a zemepánom v zmysle postavenia ich pomeru na presný a pevný právny základ, nie na obyčajovú úpravu, ako tomu bolo v Pitelovej. Dovtedajšia zemepanská ľubovôľa sa nahradila určitosťou, primeranosťou a pomernosťou poddanských povinností podľa užívanej usadlosti, ktorej rozsah sa stanovil vzhľadom na polohu i kvalitu pôdy, ako aj mieru výnosnosti hospodárenia v obci. V spojitosti s tým sa prejavila snaha o zabezpečenie prosperity užívateľa sedliackej usadlosti, aby mu okrem živobytia zostávali prostriedky na zaplatenie kontribúcie a plnenie ďalších poddanských povinností. Zavedené opatrenia neodstránili všetky nedostatky. Viedenský dvor pomerne skoro skonštatoval, že poddaní neboli vo svojich potrebách uspokojení, v dôsledku čoho sa ani na kontribúcii od poddaných nezískal očakávaný obnos. Podstata poddanského pomeru zostala nezmenená. Vôbec sa neuvoľnila osobná viazanosť poddaného na zemepána a ani sa nerozširovali dispozičné práva sedliakov k užívaným usadlostiam. Sedliak užíval usadlosť dedične, no toto dedičské právo malo špecifický význam. Pre zákonných dedičov zabezpečovalo iba nastúpenie do postavenia svojho otca ako užívateľa usadlosti. Vlastnícke právo poddaného sa obmedzovalo len na hnuteľnosti a na investície, ktoré mohol speňažiť alebo na niekoho iného previesť – výmenou, odpredajom, zástavou, prípadne rozdelením usadlosti – jedine so zvolením zemepána.²⁰

Pre odpor šľachty voči zavedeniu tereziánskeho urbára sa dodržiavanie jeho ustanovení pravidelne kontrolovalo. Zástupcovia obce Pitelová boli povinní v každoročných vyhláseniach podávať Tekovskej stolici správu o dodržiavaní urbára, resp. upozorniť na jeho porušovanie zo strany zemepána. Zachované vyhlásenia dokladajú, že Pitelovčania nemali voči svojmu zemepánovi žiadne sťažnosti. Napríklad za rok 1783 sa vyjadrili takto:

„Zniža podpísaní richtár a prísažní osady pitelovskej, jeho excelencii grófa a biskupa bystrického zo slávneho panstva svätokrížskeho poddaní, týmto prítomným písmom vyhlasujeme, že keby bol pán viceslúžny Godor Ignác i s pánom stoličným boženíkom do našej osady prišiel a bol by sa spytoval, ako povinnosti naše poddanské konáme, my poneváč podľa milostivého urbára práce vykonávame, a tak konajúc poriadky podľa urbára, žiadnu ponosu nemáme ani proti slávnemu panstvu, ani proti pánom oficírom (úradníkom), načo na rok 1783 toto atestátum (svedectvo) dedinskou pečaťou potvrdené za seba vydávame. Dňa 6. januára 1784 na Pitelovej.

Richtár Ondrej Piatrik
Prísažní Martin Malach, Michal Sklenka
Rečník (podrichtár) Ján Minka

V prítomnosti Ďura Štefanoviča, notára uvedenej osady“²¹

Medzery v tereziánskych opatreniach sa pokúsil vyplniť Jozef II. po smrti svojej matky. Jeho prvoradým činom bolo zrušenie nevoľníctva patentom z 22. augusta 1785 v Uhorsku. Nevoľníctvom sa označovala zostrená forma poddanstva v období ranného (9. – 12. storočie) a neskorého feudalizmu (16. – 18. storočie). Nevoľník bol k zemepanskej pôde, ako zdroju svojej obživy, viazaný nielen hospodársky, ale aj právne vlastnou osobou. Bez povolenia zemepána sa nemohol sťahovať, ženiť, dávať svoje deti na štúdiá a remeslo. Patent o zrušení nevoľníctva vrátil poddaným menované slobody. Cieľom bolo podporiť produktivitu poľnohospodárskeho podnikania, mal sa ovplyvniť trh pracovnej sily v prospech priemyslu a v Uhorsku hlavne zaľudniť južné oblasti oslobodené od Turkov. Poddanský vzťah zostal však naďalej dedičný, čiže jeho príslušník sa stal poddaným od svojho narodenia poddanským rodičom.²²

Tereziánsky urbár pretrval ako zákonná úprava poddanských vzťahov až do roku 1848, keď sa zrušením poddanstva vymanila spod zemepanskej závislosti skupina urbárskych poddaných. Skončilo sa tiež s odvádzaním cirkevného desiatku, zemepanského deviatku a zaviedlo sa všeobecné zdanenie. Na druhej strane zákon zabezpečoval šľachte ochranu nad jej majetkami a vysoké odškodné za zrušené poddanské povinnosti. Definitívne zákonné úpravy riešenia všetkých otázok súvisiacich so zrušením poddanstva boli vydané až urbárskym patentom z 2. marca 1853, ktorý užívateľov pôdy vyhlásil za jej vlastníkov a určil podmienky vydeľovania bývalých urbárskych úžitkov zo zemepanských majetkov. Nariadenia patentu sa prakticky začali uskutočňovať až na sklonku 50. rokov 19. storočia.²³

[1] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 14 – 27, 54 – 71.
Tibenský, J.: Po Satumarskom mieri. In: Slovensko 1. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Obzor, 1978, s. 407.
Vozár, J.: Slovensko v ekonomickom vývoji Uhorska a habsburskej monarchii. In: Hospodárske dejiny Slovenska 1526 – 1848. Bratislava: Veda, 2006, s. 59 – 60.

[2] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 77 – 79, 109.
Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 217.

[3] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 86 – 87, 109.

[4] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 80 – 107.

[5] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 84.

[6] Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára Budapest, Urbarium 1767, BARS, 143. Pityelova, snímka č. 1 – 5. [Online]. Dostupné na: https://archives.hungaricana.hu/en/urberi/.
Odpovede v pôvodnom znení do súčasnej spisovnej slovenčiny prepísal Patrik Zakarovský, za čo mu vyjadrujem srdečnú vďaku.

[7] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 87 – 88, 391.

[8] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 99 – 110.

[9] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 126 – 132.

[10] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 220 a 256 (heslá: jutro, kosec).
Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 100.
Vladár, J.: Encyklopédia Slovenska III. Bratislava: Veda, 1979, s. 170 (heslo: kosec).

[11] Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára Budapest, Urbarium 1767, BARS, 143. Pityelova, snímka č. 6 – 42. [Online]. Dostupné na: https://archives.hungaricana.hu/en/urberi/.

[12] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 314 – 319.

[13] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 347.

[14] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 360.

[15] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 364 – 365.

[16] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 386.

[17] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 369.

[18] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 261.

[19] Pri matematickej kontrole výsledkov uvedených v pôvodnom dokumente, súhrnnom riadku „Spolu – sedliaci“  bol zistený rozpor v súčte jednotlivých hodnôt zo stĺpcov: Rozloha užívaných pozemkov v intraviláne, Rozloha užívaných lúk, Robota s volským záprahom, Alebo namiesto toho ručná robota. Hypotetické vysvetlenie by sme mohli nájsť v nevyznačenej úprave za tri najväčšie usadlosti užívané M. Malachom, J. Žiakom, J. Malachom v znení: 1 16/32 na 1 8/32; 3 na 3 1/3; 29 na 26; 58 na 52, vzhľadom na pomernosť hodnôt k veľkosti ostatných usadlostí. Po dosadení číslic zvýraznených italikou dospejeme k výsledku identickému s riadkom „Spolu – sedliaci“ v pôvodnom dokumente.

[20] Acsády, I.: Dejiny poddanstva v Uhorsku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 292.
Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 272 – 273, 275, 517, 549.

[21] Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), urbárske spisy, X, fasc. 9, no. 21.

[22] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 404 (heslo: nevoľník).
Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 550 – 556.

[23] Kónya, P. a kol.: Dejiny Uhorska (1000 – 1918). Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2013, s. 594.
Podolan, P. – Viršinská, M.: Slovenské dejiny III. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014, s. 225 – 226.