Vznik obce Pitelová

Spôsob rozmiestnenia ľudí v krajine určovali prírodné podmienky, druh výroby (väčšinou poľnohospodársky) a uplatnenie práva na zaujatie určitého územia. Dôležitým prameňom pre dejiny osídlenia Žiarskej kotliny je zakladacia listina benediktínskeho kláštora a opátstva vo Svätom Beňadiku (dnes Hronský Beňadik), vydaná uhorským kráľom Gejzom I. v roku 1075. Nedochovala sa však v origináli, ale len v neskorších odpisoch. Vo vierohodnom texte sa uvádza, že opátstvo dostalo do vlastníctva aj zem v Šúšolí, a to s lesmi, loviskami, vodami, rybolovom a lúkami. Názov Šúšolie sa preniesol na celé okolie Žiarskej kotliny po oboch stranách Hrona a bežne sa používal ešte i v listinách z 13. – 15. storočia.

Ďalším vlastníkom pozemkov v územnom celku Šúšolie bolo Ostrihomské arcibiskupstvo s majetkovými právami písomne doloženými k roku 1209. V zmysle mienky historika Petra Ratkoša nie je vylúčené, že panstvo ostrihomského arcibiskupa siahajúce od Jalnej, Pitelovej a Nevoľného po Prestavlky mohlo vzniknúť súčasne so založením Ostrihomského arcibiskupstva na prelome 10. a 11. storočia. Centrom správy panstva sa stal Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom), ktorému v roku 1246 zemepán, ostrihomský arcibiskup Štefan Vanča udelil mestské výsady.1

Majetky v bezprostrednej blízkosti sledovaného územia sa snažili získať tiež kasteláni hradu Šášov. Hrad budovali v rokoch 1242 – 1252 bratia ostrihomského arcibiskupa Štefana, Vincent a Peter Vančovci. V roku 1388 patril k šášovskému hradnému panstvu rozsiahly komplex osád okolo chotárov Kremnice a Banskej Štiavnice (napr. Ihráč, Trnavá Hora, Kľačany, Ladno, Jalná, Močiar, Banská Belá, Hliník nad Hronom, Sklené Teplice, Vyhne, Žakýľ).2

Osadníci obrábali jestvujúcu pôdu, ďalej vyrubovali lesy, čím nadobúdali nové oráčiny a rozširovali majetky ich vlastníkom. Rozmnožovaním populácie i príchodom iných ľudí pribúdali stavby a z malých osád sa vytvorili dediny. Prvé sídla vznikali na rovinných polohách s úrodnou zemou, dobrými možnosťami napojenia na komunikačnú sieť a predovšetkým v blízkosti tečúcich vôd – pri riekach, potokoch alebo výdatných prameňoch.3

Ak chceme vedieť, kedy sa začala formovať osada Pitelová, mali by sme sa oboznámiť s prvou písomnou zmienkou o obci, miestnymi architektonickými pamiatkami a s výsledkami archeologických i jazykovedných výskumov.

Začiatky ľudskej činnosti

Pitelová leží v južnej časti Kremnických vrchov nad východným výbežkom Žiarskej kotliny, ktorá sa na Pohroní ukazuje ako kľúčové územie slovenského praveku v jeho najstaršom období – paleolite (staršia doba kamenná). V priebehu paleolitu sa z našich predkov, žijúcich v oblasti centrálnej Afriky, postupne vyvinul človek, ktorý sa v niekoľkých vlnách rozšíril prakticky po celom svete. V Európe sa z najstarších predkov vyvinul človek neandertálskeho typu (Homo neanderthalensis), vystriedaný človekom dnešného typu (Homo sapiens) pred asi 35 000 až 40 000 rokmi. Prvé doklady paleolitického osídlenia strednej Európy pochádzajú z viacerých nálezísk datovaných do obdobia pred asi 700 000 rokmi (napr. Brno – Stránská skála). Z tohto obdobia však zo Slovenska nie sú zatiaľ známe žiadne spoľahlivé nálezy, čím má slovenský paleolit pomerne neisto definovaný začiatok. Početnejšie sú na našom území zastúpené objavy z neskorších fáz paleolitu (približne spred 200 000 až 12 000 rokov). Na intenzitu osídlenia Žiarskej kotliny v paleolite vplývala predovšetkým komunikačná priechodnosť a neobyčajné bohatstvo štiepateľnej suroviny pre výrobu pracovných kamenných nástrojov potrebných pre každodenný život, najmä na lov a spracovanie koristi. Sopečné Kremnické vrchy a Vtáčnik, obkolesujúce Žiarsku kotlinu, boli ložiskami na štiepenie vhodnej horniny – limnosilicitu.4 Najväčšiu koncentráciu archeologických lokalít poukazujúcich na osídlenie v paleolite či neskorších fázach doby kamennej tvorí na Pohroní oblasť Žiarskej kotliny. Najviac nálezísk evidujeme v katastroch Žiaru nad Hronom, Lutily, Lovčice (dnes Lovčica-Trubín), Dolnej Ždane a Bartošovej Lehôtky.5 Spomedzi obcí susediacich s Pitelovou sú stopy osídlenia v období paleolitu i neolitu (mladšia doba kamenná, okolo rokov 5 500 až 4 000 p. n. l.) preukázané výskytom štiepanej industrie v chotári obce Jastrabá.6 Na koniec neolitu bol datovaný fragment z okraja šálky nájdený na hrade Šášov.7 Z Pitelovej pochádzajú dva nálezy časovo radené do doby kamennej:

Lokalita: kataster Pitelová, poloha Čierne zeme
Nález: nástroj
Materiál: kameň, štiepaná industria
Lokalizácia: pravý breh Hrona, cca 600 m západne od návršia Plešiny (kóta 412)
Datovanie: ?
Druh akcie: ?
Poznámka: nález našiel K. Andel v roku 1948
Literatúra: Budinský-Krička, V.: nálezová správa (bez čísla, Pitelová, poloha Čierne zeme), úsek dokumentácie Archeologického ústavu SAV v Nitre

Lokalita: kataster Pitelová, poloha juhovýchodné úpätie Plešiny
Nález: nástroj
Materiál: kameň, štiepaná industria
Lokalizácia: pravý breh Hrona, pri osade Dolina, medzi železnicou do Kremnice a elektrickým vedením, 50 m západne od poľnej cesty
Datovanie: pravdepodobne neolit
Druh akcie: povrchový zber (prieskum) v roku 1966
Literatúra: Bárta, J.: nálezová správa č. 3867/67, úsek dokumentácie Archeologického ústavu SAV v Nitre

Osídlenie v priľahlých územiach je doložené i v nasledujúcich etapách praveku – dobe bronzovej (cca 2 300 až 800 p. n. l.). V polohe Kamenica na rozhraní katastrov obcí Stará Kremnička a Pitelová sa v roku 2008 pri prieskume detektorom kovov našla bronzová sekerka o dĺžke 155 mm. Predmet ležal v hĺbke 5 cm, zapichnutý kolmo v zemi. Pretože ide o ojedinelý nález, ku ktorému chýbajú priame paralely, možno daný predmet datovať iba rámcovo, a to na prelom strednej a mladšej doby bronzovej. Zatiaľ najvýznamnejší objav v Starej Kremničke, polohe Skalka bol učinený v roku 2002, keď sa našli bronzové pukličky, ukryté v zásobe semien pestovaných poľných plodín, datované do neskorej doby bronzovej.8 Do mladšej doby bronzovej spadá nález bronzových náramkov v Šášovskom Podhradí.9

Výšinné sídlisko z mladšej doby železnej (cca 420 rokov p. n. l. až po prelom letopočtu) bolo preukázané v Starej Kremničke – Skalke, na Šášovskom hrade,10 ako aj na hranici katastrov obcí Trnavá Hora a Hronská Dúbrava, kde v strategickej polohe nad údolím Hrona, na konci úzkeho skalnatého výbežku Kremnických vrchov, ležalo hradisko. Najbližšia otvorená osada k tomuto hradisku bola doposiaľ identifikovaná na ľavobrežnej terase Hrona v Jalnej, v polohe Suť.11

Časový úsek prvých štyroch storočí n. l. sa označuje ako doba rímska, pričom jej staršia fáza sa nazýva obdobím katastrofy. Pravdepodobne vplyvom vojnových udalostí sa stredné Pohronie začalo od 30. rokov 1. storočia vyľudňovať. Prerušenie osídlenia trvalo približne do markomanských vojen (séria vojen prebiehala medzi rokmi 166 – 180), keď sa tu postupne usádzali germánski Kvádi.12 V neskorej dobe rímskej osídlili Germáni výšinnú polohu na Jastrabskej skale a kontinuálne pokračovalo osídlenie z mladšej doby rímskej v Jastrabej – Pod Skalou.13 Nálezy z územia obce Jastrabá poukazujú vo všeobecnosti na miestnu intenzívnu ľudskú činnosť v praveku. Okrem uvedeného je v Jastrabej doložená existencia sídlisk z mladšej doby bronzovej a staršej doby železnej.14

Z druhej polovice 5. storočia až prelomu 6. a 7. storočia chýbajú akékoľvek relevantné archeologické nálezy za celé stredné Pohronie, čím absentujú dôkazy o pretrvávaní kontinuity osídlenia tohto regiónu. Do prelomu 6. a 7. storočia bol zaradený objav keramiky pražského typu z polôh Haputka vo Zvolene a Horné zeme v Sliači, ktorý indikuje najstaršie slovanské osídlenie na strednom Pohroní.15 V priestore Žiarskej kotliny reprezentuje osem archeologických lokalít stopy šiestich slovanských osád. Po jednej v katastroch dnešnej Dolnej Ždane, Lovče, Lutily a Ladomerskej Viesky a dve v katastri Žiaru nad Hronom. Až na osadu v Lutile všetky ostatné vznikli na terasách Hrona, zatiaľ sa zdá, že nie skôr ako v 9. storočí.16

Absencia početnejších nálezov v Pitelovej, ktoré by poukazovali na osídlenie územia obce už v skorších dobách, môže byť zapríčinená iba momentálnym stavom archeologického bádania, resp. nepublikovaním už zistených výsledkov. Odborníci priznávajú, že systematický výskum Žiarskeho okresu sa nekonal a v podstate ide o náhodné objavy pri rôznych výkopoch alebo pri oraní.17

Prvý písomný záznam o existencii sídiel v Žiarskej kotline pochádza z roku 1075. Spomínali sme, že ide o zakladaciu listinu benediktínskeho kláštora a opátstva vo Svätom Beňadiku. Z 12. storočia nám chýbajú písomné zmienky, no územie nebolo neosídlené. Pravdepodobne tu existovali Svätý Kríž, Hliník (dnes Hliník nad Hronom) a Voznica. V 13. storočí sa formovali hradné panstvá Revište a Šášov. Prvýkrát sa dozvedáme, že majetky tu malo Ostrihomské arcibiskupstvo. Záujem predovšetkým o tunajšie mýta prejavoval tiež zvolenský župan. Azda v tomto storočí vznikla väčšina sídiel, ktoré sa v písomných prameňoch vyskytujú v 14. a 15. storočí.18

O pôvodnej polohe obce Pitelová nás informuje historik, pedagóg a kremnický archivár Pavol Križko. Vo svojej štúdii napísal, že Pitelová sa do roku 1710 rozkladala na rovine medzi hradskou cestou a Hronom. V dôsledku tejto polohy ju v období tureckých vojen a stavovských povstaní často drancovali priateľské i nepriateľské vojská, až počas bitky medzi Rákociho a cisárskou armádou v roku 1710 bola úplne vypálená. Celá dedina sa potom presťahovala do blízkeho lesa, kde si jej obyvatelia nanovo postavili svoje domy.19

Anton Zarevúcky, rímskokatolícky kňaz, kanonik a historik, vo svojom Katalógu farností a kostolov Banskobystrického biskupstva, v stati o Pitelovej zaznamenal, že dedina spočiatku ležala pri Brode.20 Podľa katastrálnej mapy obce z roku 1860 zodpovedá uvedený terénny názov lokalite medzi súčasnou Žiarskou cestou a riekou Hron, oproti územnej časti Záhrady.

Zvyšky základov starších stavieb, železného vozového kovania, sekier (čakanov) a rozličných nádob, nájdených pri výstavbe domov v Záhradách po prvej svetovej vojne,21 naznačujú, že príbytky Pitelovčanov mohli byť postavené po oboch stranách Žiarskej cesty na úrovni časti Záhrady.

Prvá písomná zmienka

Podľa Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku II. (1977) i Encyklopédie miest a obcí Slovenska (2005) pochádza prvá písomná zmienka o Pitelovej z roku 1264. Obec sa uvádza pod názvom Kiszelw-Pecheny.22 Tento poznatok však nemožno podložiť priamym dokladom, pretože predmetná listina z roku 1264 sa do súčasnosti nezachovala. Dlhodobé stotožňovanie obce Kiszelw-Pecheny s obcou Pitelová vychádzalo z výkladu maďarského historika Györgya Györffyho, prezentovaného v diele o historickej geografii Uhorska v dobe Arpádovcov, zväzok I. – IV. (1963 – 1998): „Petyen(Kiszeli-): Kiszelw-Pecheny. Obec bola majetkom benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku (1264); ešte v 18. storočí jestvovala metačná listina opisujúca hranice jej chotára. Ak sa ňou nerozumie Hronský Beňadik (Petend), v tom prípade je možné ju stotožniť s obcou nachádzajúcou sa severovýchodne od Žiaru nad Hronom [Pityelova (1808, maďarsky), Pitělowá (1808, slovensky), Kiszelfalu (1926, maďarsky), Pytelová (1926, slovensky), Pitelová (1955, slovensky)].“23 György Györffy čítal názov Kiszelfalu (mladšie označenie Pitelovej v maďarčine) ako Kiszeli-Petyen a toto pomenovanie priradil názvu Kiszelw-Pecheny, prebratému z edície stredovekých uhorských listín, kde sa spomína metačná listina osady Kiszelw-Pecheny veľmi stručnou poznámkou: „Litterae metales possessionis Kiszelw-Pecheny vocatae ad Abbatiam S. Benedicti de Gran pertinentis A. 1264. In archiuo eiusdem Abbatiae.“ (Metačná listina osady Kiszelw-Pecheny zvanej, k Opátstvu svätého Benedikta pri Hrone prislúchajúcej, roku 1264. Uložená v archíve opátstva.).24

V súčasnosti odborníci predložili nový výklad názvu Kiszelw-Pecheny, ktorý sa od pôvodného líši. Priraďujú ho obci Slepčany, konkrétne pomenovaniu Kisszelepcsény, zloženému z prídavného mena kis (malý) a z názvu obce Szelepcsény (Slepčany). Obec Slepčany (okres Zlaté Moravce) sa prvýkrát písomne spomína ako Selepchen25 v roku 1165, keď ju uhorský šľachtic Forcos poručil s obyvateľmi, pôdou a príslušenstvom opátstvu vo Svätom Beňadiku. Ďalej vysvetľujú, že György Györffy pravdepodobne pre nesprávne rozdelenie názvu Kiszelw-Pecheny, ako aj pre neskôr zavedený názov Kiszelfalu, chybne čítaný Kiszeli-Petyen, považoval obec Kiszelw-Pecheny za majetok benediktínskeho opátstva, t. j. za Pitelovú, prípadne za totožnú s Hronským Beňadikom (Petend).26 Chyba v rozdelení názvu a jeho prepise sa mohla stať už v samotnej listine z roku 1264. Správny zápis by mal vyzerať Kis-Szelwpecheny (Kis-Szelepcsény), pričom kis znamená malý a Szelepcsény názov slovenskej osady. Predpony kis (malý) a nagy (veľký) sa používali v maďarských názvoch sídiel často v prípade, keď sa dve osady nachádzali veľmi blízko seba, alebo sa stali samostatnými osadami v rovnakom čase. Tieto predpony môžu takisto znamenať nový a starý, čo naznačovalo, že staré osídlenie bolo zničené a bola založená nová dedina. Uviedli sme, že Pitelovčania sa začiatkom 18. storočia presťahovali z pôvodného miesta založenia obce do vyššie položených častí chotára. To by na prvý pohľad síce mohlo podporiť teóriu existujúcej osady Kiszelw-Pecheny a jej stotožnenia s Pitelovou, lenže k zmene sídla nedošlo za arpádovskej éry v rokoch 1000 – 1301, keď bol tento spôsob pomenovávania osád bežný. V maďarskej toponomastike, vednom odbore skúmajúcom zemepisné vlastné mená, znie momentálne oficiálne stanovisko takto: názov obce Kiszelfalu je dobrým príkladom desémantizácie, t. j. oslabenia a zovšeobecnenia významu slova z dôvodu jeho nesprávneho pochopenia alebo zmýlenia si cudzieho slova s niečím podobne znejúcim vo vlastnom materinskom jazyku.27

György Györffy v podstate názov Kiszelw-Pecheny iba nekriticky prebral zo staršej edície listinných prameňov. Z Györffyho citovaného výkladu je zrejmé, že o stotožnení tohto názvu s obcou Pitelová len uvažoval. Jeho domnienku napokon nezachytáva a Pitelovú medzi kláštornými majetkami nemenuje ani podrobná a dosiaľ najpresnejšia monografia o dejinách opátstva v Hronskom Beňadiku v 11. – 14. storočí [Keglevich, K. 2012: A garamszentbenedeki apátság története az Árpád- és az Anjou-korban (1075 – 1403)]. Nie je teda správne uvádzať, že prvá písomná zmienka o obci Pitelová sa objavila v prameni z roku 1264.28

Najstaršia a súčasne dochovaná písomná zmienka o obci (Pichtofalva) pochádza z roku 1487, keď bol vyhotovený súpis všetkých majetkov Ostrihomského arcibiskupstva. V Tekovskej stolici mu patrili panstvá: Svätý Kríž, Vráble a Tekovské Lužany. Do svätokrížskeho panstva so sídlom správy vo Svätom Kríži boli okrem tohto mestečka začlenené: Bartošova Lehôtka, Janova Lehota, Jastrabá, Kopernica, Kosorín, Lovča, Lovčica, Lutila, Nevoľné, Nová Lehota, Pitelová, Prestavlky, Slaská, Stará Kremnička, Trubín, Čajkov, Rybník, Tekovská Breznica a Tekovské Nemce. Ostrihomský arcibiskup získal v priebehu 18. storočia od Banskej komory v Banskej Štiavnici i obec Dolnú Trnávku a pripojil ju k tomuto panstvu. S istotou vieme nateraz povedať, že Pitelová sa prvýkrát písomne spomína v roku 1487 ako majetok Ostrihomského arcibiskupstva.29 Historický prameň s prvou zachovanou písomnou zmienkou o obci Pitelová je v originálnej podobe uložený v talianskom štátnom archíve v Modene. Ide o účtovné knihy Ostrihomského arcibiskupstva, v odbornej literatúre označované ako Hypolitove kódexy po vtedajšom ostrihomskom arcibiskupovi menom Hypolit d'Este. Existuje v nich zmienka o vyberaní daňového poplatku za užívanie poddanských nehnuteľností, takzvaného michalského cenzu, v obciach arcibiskupského svätokrížskeho panstva. Pitelová zaplatila svätomichalskú daň v septembri 1487 vo výške 11 zlatých a 54 denárov.

Hypolitove kódexy predstavujú prvú zachovanú písomnú zmienku aj pre ďalšie dediny svätokrížskeho panstva: Kosorín, Nevoľné, Lovčica-Trubín, Jastrabá. To, že sa tieto obce objavujú v písomných prameňoch prvýkrát až v roku 1487, automaticky neznamená, že nemohli byť osídlené oveľa skôr. Archeologické nálezy predmetov pravekých kultúr a architektonické prvky jastrabského kostola postaveného okolo roku 1300 nasvedčujú, že obec Jastrabá patrí k najstarším lokalitám severného Tekova. Z dávnejšej histórie Ostrihomského arcibiskupstva celkovo absentujú archívne dokumenty, čo dokladujú záznamy z kanonickej vizitácie ostrihomskej kapituly uskutočnenej na príkaz arcibiskupa v roku 1397. Podľa nich sa veľa cirkevných dokumentov a privilégií zničilo a odcudzilo počas mnohých plienení ostrihomskej katedrály. K veľkému pustošeniu došlo, keď ostrihomský hrad spravoval sedmohradský vojvoda Stibor zo Stiboríc. Ostrihom sa nevyhol pustošeniu ani v mocenských zápasoch a bojoch v dobe tureckých vpádov do Uhorska.30

Názov obce

Jazyková interpretácia názvu sídla so zameraním sa na históriu slova alebo jeho častí môže tiež určiť aspoň približné obdobie počiatku osídlenia obce. Napríklad názvy Lovča (Veľká Lovča) a Lovčica (Malá Lovča) súvisia s poľovníctvom, čím poukazujú na osídlenie spred 11. storočia. Listinou doložené pomenovanie Hliníka nad Hronom (Glinnik, Gelednek) naznačuje, že tamojšia osada existovala už pred zmenou písmena „g“ na „h“, t. j. pred rokom 1200. Názvy Kosorín a Trubín vzhľadom na koncovku -ín môžu byť takisto staršie ako z 12. storočia.31

V pomenovaní Pitelovej sa používalo niekoľko obmien. Znenie úradného názvu obce ovplyvňovala zložitá situácia v mnohonárodnostnom uhorskom štáte a asimiličná politika zavedená v sfére duchovného a kultúrneho života i v školskej praxi po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. V najstaršej dochovanej písomnej zmienke bol uvedený názov Pichtofalva (1487), v metačnej listine palatína Tomáša Nádašdyho – Pytyefalva (1556), v urbároch a súpisoch: Pytelfalw (1549), Pythelfalw (1558), Pytelfalwa (1571), Pitelfalua alias Pitelowa (1592), Pityelova (1695), Pittyelova (1773).

Vývin úradného názvu obce pokračoval takto:
 1773 Pitelova, Pitelowa;
 1786 Pitelowa;
 1808 Pityelova, Pitělowá;
 1850 Pityelowa;
 1863 – 1888 Pityelova;
 1890 – 1913 Kiszelfalu;
 1920 Pytelová;
 1921 – súčasnosť Pitelová.32

Na základe poznatkov z toponomastiky sa názov Pitelová interpretuje ako názov vlastníckeho charakteru, a to pre tvar privlastňovacieho prídavného mena (prípona -ová). Vytvoril sa podľa mena azda pôvodného majiteľa či zakladateľa osady. Osobné meno, z ktorého sa názov utvoril, bolo Pitel/Piteľ. Pôvodne to mohla byť napríklad Pitelova osada, pričom určovaný člen osada sa vypustil, pôvodný privlastňovací vzťah sa prestal pociťovať a nadobudol samostatný slovný význam, čo sa v tvare podstatného mena ženského rodu prejavilo zavedením dlhej samohlásky v prípone -ova > -ová (príklady podobných miestnych názvov: Ábelová, Andrejová, Ďurková, Valentová). Ak osada vznikla ešte pred 13. storočím, môže Pitel/Piteľ predstavovať osobné meno v jednomennej pomenovacej sústave. Pokiaľ vznikla v priebehu, resp. ku koncu alebo po 13. storočí, môže ísť aj o prímeno (sekundárne meno, ktoré sa pridávalo k osobnému menu v jednomennej pomenovacej sústave). Pravdepodobne sa toto osobné meno utvorilo zo všeobecného podstatného mena piteľ s významom „pitec, kto veľa pije alkoholické nápoje“.33 Keby sme brali do úvahy vplyv nemeckej kolonizácie a nemčiny na okolí Kremnice, mohol názov vzniknúť z osobného mena Pittel, ktorému je pripisovaný tiež nemecký pôvod a odvodzuje sa od všeobecného podstatného mena Büttel s významom „dráb, úradný sluha“.34 Dráb bol do roku 1848 príslušníkom zemepanskej alebo obecnej ozbrojenej strážnej a poriadkovej služby v Uhorsku. Poveroval sa rôznymi úlohami: dozorca pri poľných prácach, posol, strážnik, vykonávateľ telesných trestov a pod. Názov Büttelsdorf skutočne prislúchal obci Pitelová. Použitý bol napríklad v Schematizme evanjelickej cirkvi augsburského vyznania z roku 1855 pri vymenovaní filiálnych obcí cirkevného zboru v Kremnici.35

Výklad maďarského názvu Pityelova a jeho starších ekvivalentov Pitefalva (Pytyefalva), Pitelfalu (Pytelfalw) takisto vychádza z hypotetickej teórie o zahrnutí mena alebo prímena s najväčšou pravdepodobnosťou pôvodného majiteľa či zakladateľa osady do jej pomenovania: Pitel + falu (dedina), resp. falva (dedina v genitívnej – privlastňovacej forme). Vynechanie písmena „l“ v jednom prípade (Pytye[l]falva) je iba neúmyselná chyba, ktorou sa dedina nazvala nesprávne. Čo však bolo dôvodom prechodu k maďarskej obmene Kiszelfalu, zostáva zatiaľ nerozlúštené. Neexistuje žiadny jasný vzťah medzi týmto názvom a ostatnými slovnými formami používanými na označenie Pitelovej v maďarčine. Iba v jednom novinovom článku z 9. decembra 1888 sa tvrdí, že na mieste, kde leží obec Pitelová, sa podľa dokumentu z roku 1531 nachádzala obec Kiszelfalu: Zo zápisnice mimoriadneho valného zhromaždenia samosprávy Tekovskej župy, ktoré sa konalo dňa 31. júla 1888 v Zlatých Moravciach. Na základe rozhodnutia valného zhromaždenia č. 75 z roku 1888 bol každému členovi výboru samosprávy zaslaný návrh výboru zriadeného rozhodnutím č. 210 z roku 1886 za účelom vypracovania návrhu pomaďarčovania alebo spätného pomaďarčovania cudzoznejúcich názvov obcí. Táto udalosť s veľmi dôležitým kultúrnym významom v histórii tejto župy vyvolala nadšené ohlasy verejnosti a po zvážení návrhu miestneho výboru, názorov maďarskej historickej spoločnosti a vyhlásení niektorých odborníkov sa valné zhromaždenie uznieslo na svojom významnom nariadení nasledujúcim rozhodnutím: ... 29. Na mieste obce Pitelová (Pityelova) sa podľa dokumentu z roku 1531 nachádzala obec Kiszelfalu, a preto, odkláňajúc sa od argumentácie, podľa ktorej sa táto obec volala taktiež Büttelsdorf, kde slovo „büttel“ znamená dráb, bola táto obec pomenovaná na základe historických prameňov názvom Kiszelfalu.“36 Bližšiu charakteristiku a ani miesto uloženia tohto dokumentu nepoznáme. V dochovaných archívnych materiáloch sa s použitím názvu Kiszelfalu v prípade Pitelovej stretávame až koncom 19. storočia. Staršie zdroje odkazujú na obec pomenovaním Pityelova a jeho dobovými maďarskými ekvivalentmi, nikdy nie Kiszelfalu, čo len podporuje výklad, že osada Kiszelw-Pecheny by sa nemala stotožňovať s Pitelovou. Z toho dôvodu vzniká otázka, či sa názov Kiszelfalu v roku 1531 naozaj vzťahoval na Pitelovú v Tekovskej stolici a nie na nejakú inú dedinu. Osada s názvom Kiszelfalva (Kiszel + falu v privlastňovacej forme) určite existovala už v roku 1387, no nie v Tekove, ale v Šariši. V jej variantnom pomenovaní Kyzyl ju v tomto roku zachytáva listina uhorského šľachtického rodu Zičiovcov (1387: Zichy okmt. IV. 337.) a ako Kyzelfalva je zaznamenaná v súpise komorského zisku37 v Šarišskej stolici z roku 1427 (1427: Dl. 32690.).38 Pri pátraní po existencii uvedenej dediny i v súčasnosti sme v monografii Sándora Tótha o Šarišskej župe narazili na informáciu, že by mohlo ísť o obec Ovčie v okrese Prešov.39

Ľudová etymológia, vychádzajúca z nesprávneho chápania etymologickej štruktúry slova a usilujúca sa objasniť význam slova iba z jeho vonkajšej (zvukovej) podoby, vysvetľuje pôvod názvu Pitelová na základe povesti o tom, ako pri loveckých potulkách pánov v miestnych lesoch pomáhali aj tunajší osadníci, ktorí členov družiny ponúkali chutnou medovinou so slovami: „Nuž, pite, lovci!“ Raz jeden, potom zase druhý niečo ulovil. Po každom úspešnom zásahu pomocníci počastovali celú družinu so slovami: „Pite, lovci!“ Keďže sa ponúkanie nápojom mnohokrát opakovalo, obyvateľov odvtedy nevolali inak ako Pitelovci.40 Síce už vieme, že názov obce podľa tohto ústne tradovaného príbehu nevznikol, povesti to na kráse vôbec neuberá.

Jazyková interpretácia pomenovania Pitelovej nie je taká priamočiara ako v príkladoch z okolia Žiaru nad Hronom uvedených na začiatku state. Nepoukazuje na počiatky formovania osady, ale naopak – k prijatiu záväzného stanoviska vyžaduje poznatky o období jej vzniku.

Architektonické pamiatky

Pri hľadaní dokladov o osídlení určitého územia sa okrem archeologických artefaktov, písomných zmienok a prostriedkov jazykovedy používa tiež umelecko-historický výskum v oblasti hmotných pamiatok z minulosti. V prípade malých obcí sa do súčasnosti často zachová iba najdôležitejšia sakrálna stavba – kostol. Hoci presné datovanie jeho postavenia niekedy nemusí byť známe, označenie umeleckého slohu, v akom bol vybudovaný, identifikuje historické obdobie, v ktorom tento sloh dominoval, čo zároveň pomáha objasniť vznik kostola a aj sídla. Zasvätenie kostola konkrétnemu patrónovi takisto umožňuje zaradiť pôvod stavby i osady do približného časového rámca. Pre každé obdobie našich dejín je totiž charakteristické uplatnenie istého druhu patrocínia, a to vzhľadom na vtedy aktuálne ideové prúdy. Keďže patrocínium sa zvyčajne nemenilo, pretrvávalo od postavenia sakrálneho objektu, dokonca sa prenášalo zo zaniknutého objektu na objekt nový, táto skutočnosť umožňuje širšiu interpretáciu zachovaných písomných prameňov.41

Najstaršou architektonickou pamiatkou dochovanou do súčasnosti je v Pitelovej klasicistický rímskokatolícky farský Kostol Panny Márie Ružencovej. Vznikol prestavbou malej barokovej kaplnky, ktorá sa vybudovala pre celebrovanie pohrebných obradov v priebehu roka 1778, niekedy po 29. apríli 1778, čo je dátum spísania protokolu z vykonanej kanonickej vizitácie. Vtedy ešte v Pitelovej nestála žiadna kaplnka a ani kostol.

Pomerne starobylého pôvodu sú murované božie muky, sústrediace sa ako druh prícestnej kaplnky pri Žiarskej ceste pod dedinou. Majú tvar štvorhranného stĺpa s vyklenutou nikou pre sošku alebo obrázok Panny Márie. Spočiatku v nich boli uložené drevorezby znázorňujúce Trpiaceho Spasiteľa.42 Zakreslené boli už počas prvého vojenského mapovania, pričom zameriavanie prebiehalo v rokoch 1783 – 1784. Staršie písomné zmienky o týchto drobných sakrálnych objektoch sme nateraz nenašli. Opakovaná rekonštrukcia, resp. náhrada novou stavbou, pozmenila pôvodnú podobu božích múk, a tak sa z momentálneho fyzického stavu nedá odhadnúť ich vek.

Umiestnenie božích múk pod Pitelovou nie je náhodné. Žiarska cesta bola v minulosti významnou kráľovskou cestou a pre blízkosť bohatých banských miest určite často využívanou. Kaplnky, kríže a plastiky patrónov cestovateľov pri stredovekých komunikáciách plnili nielen kultovú a symbolicko-ochrannú funkciu, ale boli tiež dôležitými orientačnými bodmi.43 Keď si predstavíme pôvodnú polohu obce, budú nám pripadať ako „dopravné značky“ označujúce začiatok, stred a koniec dediny.

Nakoniec musíme konštatovať, že ani skúmaním architektonických pamiatok nenachádzame jednoznačnú odpoveď na otázku o období vzniku Pitelovej. Písomná zmienka z roku 1487 predstihuje postavenie hmotných pamiatok v obci a zatiaľ tvorí prvý zachovaný a zároveň najhodnovernejší písomný doklad o jej existencii. To však stále nevylučuje fakt, že Pitelová môže mať oveľa starší pôvod.

 


[1] Ivanič, P.: Vývoj osídlenia Žiarskej kotliny od praveku do konca stredoveku. In: Studia Historica Nitriensia 14. Nitra, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2008, s. 59 – 73.
Ivanič, P.: Majetky opátstva v dnešnom Hronskom Beňadiku v rokoch 1075 a 1209. In: Studia Historica Nitriensia, roč. 19, 2015, č. 1, s. 78 – 85.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 15 – 21.

[2] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 28 a 30.

[3] Habovštiak, A.: Stredoveká dedina na Slovensku. Bratislava, Obzor, 1985, s. 55.

[4] Michalík, T.: Paleolit a mezolit – staršia a stredná doba kamenná (2,5 mil. - 6000 BC). [Online]. Dostupné na: http://www.archeologiask.sk/slovenska-archeologia/chronologia-a-kultury/paleolit-mezolit.html.
Zrebený, A. a kol.: Dejiny Novej Bane. Martin, Osveta, 1986, s. 23.

[5] Žaár, O.: Topografia paleolitických a mezolitických lokalít na Slovensku. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV, 57 – 2015, s. 167 – 184.

[6] Balaša, G.: Praveké osídlenie stredného Slovenska. Martin, Osveta, 1960, s. 23.
Bárta, J.: Prieskum Žiarskej kotliny a Kremnického pohoria v roku 1976. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1976. Nitra, 1977, s. 31 – 33.
Zachar, T. – Galvánek, J. – Malček, R.: Proveniencia kamenných surovín na strednom a hornom Pohroní v dobe kamennej. In.: Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské univerzity, roč. LVI – LVII, 2007 – 2008, č. 12 – 13, s. 5 – 22.

[7] Hoššo, J.: Výskum hradu Šášov a mestského hradu v Kremnici. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1979. Nitra, 1980, s. 91 – 93.

[8] Hajnalová, E. – Hajnalová, M. – Mihályiová, J.: Archeobotanické nálezy zo starších archeologických výskumov na Slovensku. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 2002. Nitra, 2003, s. 47 – 50.
Struhár, V.: Ojedinelé nálezy bronzovej industrie zo stredného Slovenska. In: Zborník Slovenského národného múzea, roč. CIII, 2009, Archeológia 19, s. 53 – 64.

[9] Balaša, G.: Praveké osídlenie stredného Slovenska. Martin, Osveta, 1960, s. 58.

[10] Beljak, J. – Kučeráková, K.: Vývoj osídlenia na strednom Pohroní od doby laténskej do včasného stredoveku. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV, 57 – 2015, s. 7 – 56.

[11] Pieta, K. – Mosný, P.: Hrádok púchovskej kultúry pri Hronskej Dúbrave. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1997. Nitra, 1999, s. 138.

[12] Beljak, J.: Púchovská kultúra a Germáni na Pohroní v staršej dobe rímskej. In: Archeologie barbarů 2005. Sborník příspěvků z I. protohistorické konference „Pozdně keltské, germánské a časně slovanské osídlení“. Kounice, 20. – 22. září 2005. Praha, Ústav archeologické památkové péče středních Čech, 2006, s. 257 – 272. 

[13] Beljak, J. – Kučeráková, K.: Vývoj osídlenia na strednom Pohroní od doby laténskej do včasného stredoveku. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV, 57 – 2015, s. 7 – 56.
Pieta, K. – Mosný, P.: Prieskum sídlisk z doby rímskej na strednom Pohroní. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1988. Nitra, 1990, s. 139 – 140.

[14] Güntherová, A. a kol.: Súpis pamiatok na Slovensku I. Bratislava, Obzor, 1967, s. 518 – 519.

[15] Beljak, J. – Kučeráková, K.: Vývoj osídlenia na strednom Pohroní od doby laténskej do včasného stredoveku. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV, 57 – 2015, s. 7 – 56.

[16] Šalkovský, P.: Stredné Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra, Archeologický ústav SAV Nitra, 2011, s. 85.

[17] Pecník, M. a kol.: Žiar nad Hronom – monografia mesta. Mesto Žiar nad Hronom, Mestský úrad, 2018, s. 30.

[18] Ivanič, P.: Vývoj osídlenia Žiarskej kotliny od praveku do konca stredoveku. In: Studia Historica Nitriensia 14. Nitra, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre 2008, s. 59 – 73.

[19] Križko, P.: Kráľ Gabriel Bethlen v Kremnici (dokončenie). In: Slovenské Pohľady, roč. XIV., 1894, sošit 11, s. 633 – 642.

[20] Zarevúcky, A.: Katalóg farností a kostolov bansko-bystrického biskupstva (rukopis). Samizdat, 1976, s. 273. [Online]. Dostupné na: http://www.knihydominikani.sk/.

[21] Bornemisza, J.: Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica, Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933, s. 97.

[22] Kropilák, M. a kol.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, Veda, 1977, s. 391.
Süle, P. – Šüle, P., ml.: Encyklopédia miest a obcí Slovenska. Lučenec, PS – LINE, 2005, s. 647.

[23] Györffy, G.: Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza I. Budapest, Akadémiai Kiadó, 1963, s. 467.

[24] Fejér, G.: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi IV. Vol. 3. Budae, 1829, s. 256.

[25] Variantné názvy obce Slepčany: Celepsen, Scelepchen, Zelepchen, Minor Selepchen, Scylipche, Kyszelepchen, Slepczany, Szelepcsény. Zdroj: Kropilák, M. a kol.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava, Veda, 1978, s. 49.

[26] Hoffmann, I. – Póczos, R. – Rácz, A. – Tóth, V.: Korai magyar helynévszótár 1000 – 1350. 1. Abaúj – Csongrád vármegye. Debrecen, Debreceni Egyetem Magyar Nyelvtudományi Tanszék, 2005, s. 157.
Hoffmann, I. – Tóth, V. – Schwing, J.: Magyar Digitális Helynévtár. Debreceni Egyetem Magyar Nyelvtudományi Tanszék. Kisszelepcsény. [Online]. Dostupné na: http://mdh.unideb.hu/korai_telepules.php?adatlap=06-229-0/2&km=Bars.

[27] Tóth, V.: Településnevek változástipológiája. Debrecen, University of Debrecen, 2008, s. 163.

[28] Podporné stanovisko k datovaniu prvej písomnej zmienky o obci Pitelová vydal Mgr. Marek Druga z Oddelenia stredovekých dejín Historického ústavu SAV, za čo mu vyjadrujem srdečnú vďaku.

[29] Schematismus Historicus Dioecesis Neosoliensis pro Anno Saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii, Philippi Machold, 1876, s. 314.
Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava, Slovenská archívna správa, 1966, s. 21.

[30] Baláž, Z. – Bendík, A. – Lacko, R.: Nevoľné. Banská Bystrica – Badín, Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 2010, s. 24 – 25.
Čelko, M. – Florovič, P. – Zaťkovič, I.: Jastrabá 1487 – 1997. Obecný úrad Jastrabá, 1997, s. 4 – 6.

[31] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 16 a 20.

[32] Majtán, M.: Názvy obcí Slovenskej republiky. Vývin v rokoch 1773 – 1997. Bratislava, Veda, 1998. Databáza dostupná online: http://www.juls.savba.sk/nazvy_obci.html.
Retrospektívny lexikon obcí Československej socialistickej republiky 1850 – 1970. II. diel, zväzok 2. Praha, SEVT, 1978, s. 833.
Schematismus Historicus Dioecesis Neosoliensis pro Anno Saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii, Philippi Machold, 1876, s. 314.

[33] Majtán, M. a kol.: Historický slovník slovenského jazyka III. Bratislava, Veda, 1994, s. 530.

[34] Moldanová, D.: Naše příjmení. Praha, Agentura Pankrác, 2019, s. 141.
Výklad o pôvode názvu obce Pitelová poskytla Mgr. Iveta Valentová, PhD., vedúca oddelenia dejín slovenčiny, onomastiky a etymológie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, za čo jej vyjadrujem srdečnú vďaku.

[35] Schematismus der evangelischen Kirche Ausburger Confession 1855. Pest, C. A. Hartleben, 1855, s. 105.

[36] Nyírvidék, Nyiregyháza, 1888. deczember 9., IX. évfolyam, 50. szám, s. 2.
Etymologický výklad maďarských ekvivalentných názvov obce Pitelová poskytol lingvista József Álmos Katona, za čo mu vyjadrujem srdečnú vďaku.

[37] Komorský zisk (lucrum camerae) – štátna daň Uhorského kráľovstva získavaná z pravidelnej výmeny mincí, keď sa staršie a kvalitnejšie mince nahrádzali menej hodnotnými.

[38] Csánki, D.: Magyarország történelmi földrajza a Hunyadiak korában. I. kötet. Budapest, Magyar Tudományos Akadémia, 1890, s. 300.
Hungaricana: Diplomatikai Levéltár (Q szekció), Családi levéltárak (P szekcióból), Zichy család, zsélyi (Q 206), 77954.
Hungaricana: Diplomatikai Levéltár (Q szekció), Gyűjteményekből (P és R szekcióból és állagtalan fondok), Ismeretlen provenienciájú iratok (Q 317), 32690. Osada Kyzelfalva je zapísaná na snímke č. 6, vpravo hore.

[39] Tóth, S.: Sáros vármegye monografiája. II. kötet. Budapest, Vármegye Költségén, 1910, s. 423.

[40] Povesť Ako Pitelová k menu prišla spracoval P. Urban v knihe Povesti z Pohronia, vyd. Matice slovenskej, 2011, s. 112 – 113.

[41] Hudák, J.: Patrocíniá na Slovensku (súpis a historický vývin). Bratislava, Umenovedný ústav Slovenskej akadémie vied, 1984, s. 34 – 36.

[42] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV33 Dištrikt Sv. Kríž – 1778, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. apríla 1778, CV34 Dištrikt Sv. Kríž superior – 1804, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. septembra 1804, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.

[43] Ivanič, P.: Stredoveká cestná sieť na Pohroní a Poiplí. Nitra, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2011, s. 30.