Vznik obce Pitelová

Spôsob rozmiestnenia ľudí v krajine určovali prírodné podmienky, druh výroby (väčšinou poľnohospodársky) a uplatnenie práva na zaujatie určitého územia. Dôležitým prameňom pre dejiny osídlenia Žiarskej kotliny je zakladacia listina benediktínskeho kláštora vo Svätom Beňadiku (dnes Hronský Beňadik), vydaná uhorským kráľom Gejzom I. v roku 1075. Nedochovala sa však v origináli, ale len v neskorších odpisoch. Vo vierohodnom texte sa uvádza, že opátstvo dostalo do vlastníctva aj zem v Šúšolí, a to s lesmi, loviskami, vodami, rybolovom a lúkami. Názov Šúšolie sa preniesol na celé okolie Žiarskej kotliny po oboch stranách Hrona a bežne sa používal ešte i v listinách z 13. – 15. storočia.

Ďalším vlastníkom pozemkov v územnom celku Šúšolie bolo Ostrihomské arcibiskupstvo s majetkovými právami písomne doloženými k roku 1209. V zmysle mienky historika Petra Ratkoša nie je vylúčené, že panstvo ostrihomského arcibiskupa siahajúce od Jalnej, Pitelovej a Nevoľného po Prestavlky mohlo vzniknúť súčasne so založením Ostrihomského arcibiskupstva na prelome 10. a 11. storočia. Centrom správy panstva sa stal Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom), ktorému v roku 1246 zemepán, ostrihomský arcibiskup Štefan Vanča udelil mestské výsady.¹

Majetky v bezprostrednej blízkosti sledovaného územia sa snažili získať tiež kasteláni hradu Šášov. Hrad budovali v rokoch 1242 – 1252 bratia ostrihomského arcibiskupa Štefana, Vincent a Peter Vančovci. V roku 1388 patril k šášovskému hradnému panstvu rozsiahly komplex osád okolo chotárov Kremnice a Banskej Štiavnice (napr. Ihráč, Trnavá Hora, Kľačany, Ladno, Jalná, Močiar, Banská Belá, Hliník nad Hronom, Sklené Teplice, Vyhne, Žakýľ).²

Osadníci obrábali jestvujúcu pôdu, ďalej vyrubovali lesy, čím nadobúdali nové oráčiny a rozširovali majetky ich vlastníkom. Rozmnožovaním populácie i príchodom iných ľudí pribúdali stavby a z malých osád sa vytvorili dediny. Prvé sídla vznikali na rovinných polohách s úrodnou zemou, dobrými možnosťami napojenia na komunikačnú sieť a predovšetkým v blízkosti tečúcich vôd – pri riekach, potokoch alebo výdatných prameňoch.³

Ak chceme vedieť, kedy sa začala formovať osada Pitelová, mali by sme sa oboznámiť s prvou písomnou zmienkou o obci, miestnymi architektonickými pamiatkami a výsledkami archeologických i jazykovedných výskumov.

Pitelová leží v južnej časti Kremnických vrchov nad východným výbežkom Žiarskej kotliny, ktorá sa na Pohroní ukazuje ako kľúčové územie slovenského praveku v jeho najstaršom období – paleolite (staršia doba kamenná). V priebehu paleolitu sa z našich predkov, žijúcich v oblasti centrálnej Afriky, postupne vyvinul človek, ktorý sa v niekoľkých vlnách rozšíril prakticky po celom svete. V Európe sa z najstarších predkov vyvinul človek neandertálskeho typu (Homo neanderthalensis), vystriedaný človekom dnešného typu (Homo sapiens) pred asi 35 000 až 40 000 rokmi. Prvé doklady paleolitického osídlenia strednej Európy pochádzajú z viacerých nálezísk datovaných do obdobia pred asi 700 000 rokmi (napr. Brno – Stránská skála). Z tohto obdobia nie sú zatiaľ zo Slovenska známe žiadne spoľahlivé nálezy, čím má slovenský paleolit pomerne neisto definovaný začiatok. Početnejšie sú na našom území zastúpené objavy z neskorších fáz paleolitu (približne spred 200 000 až 12 000 rokov). Na intenzitu osídlenia Žiarskej kotliny v paleolite vplývala hlavne komunikačná priechodnosť a neobyčajné bohatstvo štiepateľnej suroviny na výrobu pracovných kamenných nástrojov, potrebných najmä na lov a spracovanie koristi. Sopečné Kremnické vrchy a Vtáčnik, obkolesujúce Žiarsku kotlinu, boli ložiskami na štiepanie vhodnej horniny – limnosilicitu.⁴ Najväčšiu koncentráciu archeologických lokalít poukazujúcich na osídlenie v paleolite či neskorších fázach doby kamennej tvorí na Pohroní oblasť Žiarskej kotliny. Najviac nálezísk je evidovaných v katastroch Žiaru nad Hronom, Lutily, Lovčice (dnes Lovčica-Trubín), Dolnej Ždane a Bartošovej Lehôtky.⁵ Spomedzi obcí susediacich s Pitelovou sú stopy osídlenia v období paleolitu i neolitu (mladšia doba kamenná, okolo rokov 5 700 až 4 400 pred Kr.) preukázané výskytom štiepanej industrie v chotári obce Jastrabá.⁶ Do eneolitu (neskorá doba kamenná, okolo rokov 4 400 až 2 300 pred Kr.) bol datovaný fragment z okraja šálky nájdený na hrade Šášov.⁷ Z Pitelovej pochádzajú dva nálezy časovo radené do doby kamennej:

Lokalita: kataster Pitelová, poloha Čierne zeme
Nález: nástroj
Materiál: kameň, štiepaná industria
Lokalizácia: pravý breh Hrona, cca 600 m západne od návršia Plešiny (kóta 412)
Datovanie: ?
Druh akcie: ?
Poznámka: nález našiel K. Andel v roku 1948
Literatúra: Budinský-Krička, V.: nálezová správa (bez čísla, Pitelová, poloha Čierne zeme), úsek dokumentácie Archeologického ústavu SAV v Nitre

Lokalita: kataster Pitelová, poloha juhovýchodné úpätie Plešiny
Nález: nástroj
Materiál: kameň, štiepaná industria
Lokalizácia: pravý breh Hrona, pri osade Dolina, medzi železnicou do Kremnice a elektrickým vedením, 50 m západne od poľnej cesty
Datovanie: pravdepodobne neolit
Druh akcie: povrchový zber (prieskum) v roku 1966
Literatúra: Bárta, J.: nálezová správa č. 3867/67, úsek dokumentácie Archeologického ústavu SAV v Nitre

Osídlenie v priľahlých územiach je doložené i v nasledujúcich etapách praveku – dobe bronzovej (2 300 až 700 pred Kr.). V polohe Kamenica na rozhraní katastrov obcí Stará Kremnička a Pitelová sa v roku 2008 pri prieskume detektorom kovov našla bronzová sekerka o dĺžke 155 mm. Predmet ležal v hĺbke 5 cm, zapichnutý kolmo v zemi. Pretože ide o ojedinelý nález, ku ktorému chýbajú priame paralely, možno daný predmet datovať len rámcovo, a to na prelom strednej a mladšej doby bronzovej. Dosiaľ najvýznamnejší objav v Starej Kremničke, polohe Skalka bol učinený v roku 2002, keď sa našli bronzové pukličky, ukryté v zásobe semien pestovaných poľných plodín, datované do neskorej doby bronzovej.⁸ Do mladšej doby bronzovej spadá nález bronzových náramkov v Šášovskom Podhradí.⁹ V tomto období dochádza k mohutnému osídleniu Žiarskej kotliny ľudom lužickej kultúry. Náleziská uvedenej pravekej populácie sú rozptýlené pozdĺž Hrona v úseku od Šášovského Podhradia po Revišťské Podzámčie, a to v troch výškových pásmach: na nízkych terasách Hrona, v pahorkatinovom teréne vzdialenom od rieky a na temenách niektorých kopcov.

Kým mladšou dobou bronzovou vývoj pravekého osídlenia Žiarskej kotliny kulminuje, nasledujúca staršia doba železná (tzv. halštatská, okolo rokov 700 až 400 pred Kr.) priniesla úpadok regiónu, ktorý sa odzrkadľuje v počte iba dvoch archeologických lokalít. K novému rozmachu osídlenia dochádza až v mladšej dobe železnej (tzv. laténska, okolo rokov 400 až 0 pred Kr.) a hlavne dobe rímskej (0 až 400 po Kr.), keď v Žiarskej kotline sídlil najprv keltský kmeň Kotínov (nositeľov púchovskej kultúry) a neskôr Germáni – Kvádi.¹⁰

Výšinné sídlisko zo strednej doby laténskej bolo založené na Skalke v Starej Kremničke, avšak túto lokalitu nemožno celkom jednoznačne priradiť k predpúchovskému horizontu, resp. ku keltskej oblasti. Výšinné sídliská púchovskej kultúry z mladšej a neskorej doby laténskej boli preukázané na Šášovskom hrade,¹¹ ako aj na hranici katastrov obcí Trnavá Hora a Hronská Dúbrava, kde v strategickej polohe nad údolím Hrona, na konci úzkeho skalnatého výbežku Kremnických vrchov, ležalo hradisko. Najbližšia otvorená osada k tomuto hradisku bola doposiaľ identifikovaná na ľavobrežnej terase Hrona v Jalnej, v polohe Suť.¹²

Časový úsek prvých štyroch storočí po Kr. sa označuje ako doba rímska, pričom jej staršia fáza sa nazýva obdobím katastrofy. Pravdepodobne vplyvom vojnových udalostí sa stredné Pohronie začalo od 30. rokov 1. storočia po Kr. vyľudňovať. Prerušenie osídlenia trvalo približne do obdobia markomanských vojen (séria vojen prebiehala medzi rokmi 166 – 180 po Kr.), keď sa tu postupne usádzali germánski Kvádi.¹³ V neskorej dobe rímskej osídlili výšinnú polohu na Jastrabskej skale a kontinuálne pokračovalo osídlenie z mladšej doby rímskej v Jastrabej – Pod Skalou.¹⁴ Nálezy z územia obce Jastrabá poukazujú vo všeobecnosti na miestnu intenzívnu ľudskú činnosť v praveku. Okrem uvedeného je v Jastrabej doložená existencia sídlisk z mladšej doby bronzovej a staršej doby železnej.¹⁵

Z druhej polovice 5. storočia až prelomu 6. a 7. storočia (doba sťahovania národov) chýbajú akékoľvek relevantné archeologické nálezy za celé stredné Pohronie, čím absentujú dôkazy o pretrvávaní kontinuity osídlenia tohto regiónu. Vo včasnom stredoveku prichádzajú na stredné Pohronie Slovania. Do prelomu 6. a 7. storočia bol zaradený objav keramiky pražského typu z polôh Haputka vo Zvolene a Horné zeme v Sliači, ktorý indikuje najstaršie slovanské osídlenie na strednom Pohroní.¹⁶ V priestore Žiarskej kotliny reprezentuje osem archeologických lokalít stopy šiestich slovanských osád. Po jednej v katastroch dnešnej Dolnej Ždane, Lovče, Lutily a Ladomerskej Viesky a dve v katastri Žiaru nad Hronom. Až na osadu v Lutile všetky ostatné vznikli na terasách Hrona, zatiaľ sa zdá, že nie skôr ako v 9. storočí.¹⁷

Absencia početnejších nálezov v Pitelovej, ktoré by poukazovali na osídlenie územia obce v skorších dobách, môže byť zapríčinená len momentálnym stavom archeologického bádania, resp. nepublikovaním už zistených výsledkov. Odborníci vo svojich príspevkoch priznávajú, že archeologický výskum v sledovanom regióne zaostal. Aj pre tento zmienený nedostatok sú najstaršie dejiny Pitelovej podané v širších súvislostiach.

Prvý písomný záznam o existencii sídiel v Žiarskej kotline pochádza z roku 1075. Spomínali sme, že ide o zakladaciu listinu benediktínskeho kláštora vo Svätom Beňadiku. Z 12. storočia nám chýbajú písomné zmienky, no územie nebolo neosídlené. Pravdepodobne tu existovali Svätý Kríž, Hliník (dnes Hliník nad Hronom) a Voznica. V 13. storočí sa formovali hradné panstvá Revište a Šášov. Prvýkrát sa dozvedáme, že majetky tu malo Ostrihomské arcibiskupstvo. Záujem predovšetkým o tunajšie mýta prejavoval tiež zvolenský župan. Azda v tomto storočí vznikla väčšina sídiel, ktoré sa v písomných prameňoch vyskytujú v 14. a 15. storočí.¹⁸

O pôvodnej polohe obce Pitelová nás informuje historik, pedagóg a kremnický archivár Pavol Križko. Vo svojej štúdii napísal, že Pitelová sa do roku 1710 rozkladala na rovine medzi hradskou cestou a Hronom. V dôsledku tejto polohy ju v období tureckých vojen a stavovských povstaní často drancovali priateľské i nepriateľské vojská, až počas bitky medzi Rákociho a cisárskou armádou v roku 1710 bola úplne vypálená. Celá dedina sa potom presťahovala do blízkeho lesa, kde si jej obyvatelia nanovo postavili svoje domy.¹⁹

Anton Zarevúcky, rímskokatolícky kňaz, kanonik a historik, vo svojom Katalógu farností a kostolov Banskobystrického biskupstva zaznamenal, že Pitelová spočiatku ležala pri Brode.²⁰ Tento údaj nás prostredníctvom katastrálnej mapy obce Pitelová z roku 1860 zavedie na plochu oproti územnej časti Záhrady. Rovina od dnešnej Žiarskej cesty až po rieku Hron je na mape nazvaná „Proti Brodu“.

Zvyšky základov starších stavieb, železného vozového kovania, sekier (čakanov) a rozličných nádob, nájdených pri výstavbe domov v Záhradách po prvej svetovej vojne,²¹ naznačujú, že príbytky Pitelovčanov mohli byť postavené po oboch stranách Žiarskej cesty.

V zmysle Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku II. (1977) i Encyklopédie miest a obcí Slovenska (2005) pochádza prvá písomná zmienka o Pitelovej z roku 1264. Obec sa uvádza pod názvom Kiszelw-Pecheny.²² Tento poznatok však nemožno podložiť priamym dokladom, pretože predmetná listina z roku 1264 sa do súčasnosti nezachovala. Dlhodobé stotožňovanie obce Kiszelw-Pecheny s obcou Pitelová vyplývalo z výkladu maďarského historika Györgya Györffyho, prezentovaného v diele o historickej geografii Uhorska v dobe Arpádovcov, zväzok I. – IV. (1963 – 1998): „Petyen (Kiszeli-): Kiszelw-Pecheny. Obec bola majetkom benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku (1264); ešte v 18. storočí jestvovala metačná listina opisujúca hranice jej chotára. Ak sa ňou nerozumie Hronský Beňadik (Petend), v tom prípade je možné ju stotožniť s obcou nachádzajúcou sa severovýchodne od Žiaru nad Hronom [Pityelova (1808, maďarsky), Pitělowá (1808, slovensky), Kiszelfalu (1926, maďarsky), Pytelová (1926, slovensky), Pitelová (1955, slovensky)].“²³ György Györffy čítal názov Kiszelfalu (mladšie označenie Pitelovej v maďarčine) ako Kiszeli-Petyen a toto pomenovanie priradil názvu Kiszelw-Pecheny, prebratému z edície stredovekých uhorských listín, v ktorej bola publikovaná stručná poznámka o metačnej listine osady Kiszelw-Pecheny: „Litterae metales possessionis Kiszelw-Pecheny vocatae ad Abbatiam S. Benedicti de Gran pertinentis A. 1264. In archiuo eiusdem Abbatiae.“ (Metačná listina osady Kiszelw-Pecheny zvanej, k Opátstvu svätého Benedikta pri Hrone prislúchajúcej, roku 1264. Uložená v archíve opátstva.).²⁴

V roku 2005 kolektív odborníkov predložil nový výklad názvu Kiszelw-Pecheny, ktorý sa od pôvodného líši. Priraďujú ho obci Slepčany, konkrétne pomenovaniu Kisszelepcsény, zloženému z prídavného mena kis (malý) a z názvu obce Szelepcsény (Slepčany). Obec Slepčany (okres Zlaté Moravce) sa prvýkrát písomne spomína ako Selepchen²⁵ v roku 1165, keď ju uhorský šľachtic Forcos poručil s obyvateľmi, pôdou a príslušenstvom opátstvu vo Svätom Beňadiku. Ďalej vysvetľujú, že György Györffy pravdepodobne pre nesprávne rozdelenie názvu Kiszelw-Pecheny, ako aj pre neskôr zavedený názov Kiszelfalu, chybne čítaný Kiszeli-Petyen, považoval obec Kiszelw-Pecheny za majetok benediktínskeho opátstva, t. j. za Pitelovú, prípadne za totožnú s Hronským Beňadikom (Petend).²⁶ Chyba v rozdelení názvu a jeho prepise sa mohla stať už v samotnej listine z roku 1264. Správny zápis by mal vyzerať Kis-Szelwpecheny (Kis-Szelepcsény), pričom kis znamená malý a Szelepcsény názov slovenskej osady. Predpony kis (malý) a nagy (veľký) sa používali v maďarských názvoch sídiel často v prípade, keď sa dve osady nachádzali veľmi blízko seba, alebo sa stali samostatnými osadami v rovnakom čase. Tieto predpony môžu takisto znamenať nový a starý, čo naznačovalo, že staré osídlenie bolo zničené a bola založená nová dedina. Vieme, že Pitelovčania sa začiatkom 18. storočia presťahovali z pôvodného miesta založenia obce do vyššie položených častí chotára. To by na prvý pohľad síce mohlo podporiť teóriu existujúcej osady Kiszelw-Pecheny a jej stotožnenia s Pitelovou, lenže k zmene sídla nedošlo za arpádovskej éry v rokoch 1000 – 1301, keď bol tento spôsob pomenovávania osád bežný. V maďarskej toponomastike, vednom odbore skúmajúcom zemepisné vlastné mená, znie momentálne oficiálne stanovisko takto: názov obce Kiszelfalu je dobrým príkladom desémantizácie, t. j. oslabenia a zovšeobecnenia významu slova z dôvodu jeho nesprávneho pochopenia či zmýlenia si cudzieho slova s niečím podobne znejúcim vo vlastnom materinskom jazyku.²⁷

György Györffy v podstate názov Kiszelw-Pecheny iba nekriticky prebral zo staršej edície listinných prameňov. Z Györffyho citovaného výkladu je zrejmé, že o stotožnení tohto názvu s obcou Pitelová len uvažoval. Jeho domnienku napokon nezachytáva a Pitelovú medzi kláštornými majetkami nemenuje ani podrobná a dosiaľ najpresnejšia monografia o dejinách opátstva v Hronskom Beňadiku v 11. – 14. storočí [Keglevich, K. 2012: A garamszentbenedeki apátság története az Árpád- és az Anjou-korban (1075 – 1403).]. Nie je teda správne uvádzať, že prvá písomná zmienka o obci Pitelová sa objavila v prameni z roku 1264.²⁸

Najstaršia a súčasne dochovaná písomná zmienka o obci pod názvom Pythelewa pochádza z roku 1465, keď sa pri štatúcii panstva Šášov ako sused spomína istý Šimon Abakwk de Pythelewczky, azda úradník ostrihomského arcibiskupa.²⁹

Úkon štatúcie predstavoval reálne odovzdanie darovaného majetku, čomu predchádzalo udelenie donačného privilégia panovníkom. Iba kráľ, ako jediný neobmedzený vlastník pôdy, rozhodoval o tom, koho svojím darom (donáciou) odmení, vyzdvihne na spoločenskom rebríčku a zaradí ho tak do okruhu osôb slúžiacich jeho mocenským záujmom. Podnetom k udeleniu kráľovskej donácie bývali spravidla v minulosti vykonané záslužné činy v prospech panovníka alebo jeho rodiny, ktorými si jednotlivec vyslúžil panovníkovu pozornosť a priazeň. Kým štatúcia bola považovaná za spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, donačné privilégium bolo len titulom jeho nadobudnutia. Celá procedúra štatúcie sa preto niesla v slávnostnom duchu. Musela prebehnúť priamo na donáciou postupovanom majetku a vždy verejne za prítomnosti donáciou dotknutých osôb, čiže najmä vlastníkov a držiteľov susedných pozemkov i nehnuteľností. Majiteľ donačného privilégia bol vovedený na darovaný pozemok, kde mu na znak odovzdania majetku vložili do rúk hrudu zeme z tohto pozemku.³⁰ Konkrétne v roku 1465 bola vykonaná štatúcia šášovského hradného panstva pre pánov z Úporu. Po ďalšej štatúcii v roku 1491, pri ktorej ako sused svedčil pitelovský richtár Vincent, hrad získali páni z Veľkej Lúče.³¹

Ostrihomské arcibiskupstvo vlastnilo v severnej časti Tekovskej stolice panstvo Svätý Kríž. Do svätokrížskeho panstva so sídlom správy vo Svätom Kríži patrili v roku 1487 okrem tohto mestečka: Bartošova Lehôtka, Janova Lehota, Jastrabá, Kopernica, Kosorín, Lovča, Lovčica, Lutila, Nevoľné, Nová Lehota, Pitelová, Prestavlky, Slaská, Stará Kremnička, Trubín.³²

To, že sa obec Pitelová objavuje v písomných prameňoch prvýkrát až v roku 1465, automaticky neznamená, že nemohla byť osídlená oveľa skôr. Z dávnejšej histórie Ostrihomského arcibiskupstva celkovo absentujú archívne dokumenty, čo dokladajú záznamy z kanonickej vizitácie Ostrihomskej kapituly uskutočnenej v roku 1397. Podľa nich sa veľa cirkevných dokumentov a privilégií zničilo a odcudzilo počas mnohých plienení ostrihomskej katedrály. K veľkému pustošeniu došlo, keď ostrihomský hrad spravoval sedmohradský vojvoda Stibor zo Stiboríc. Ostrihom sa nevyhol pustošeniu ani v mocenských zápasoch a bojoch v dobe tureckých vpádov do Uhorska.³³

Jazyková interpretácia názvu sídla so zameraním sa na históriu slova alebo jeho častí môže tiež určiť aspoň približné obdobie počiatku osídlenia obce. Napríklad názvy Lovča (Veľká Lovča) a Lovčica (Malá Lovča) súvisia s poľovníctvom, čím poukazujú na osídlenie spred 11. storočia. Listinou doložené pomenovanie Hliníka nad Hronom (Glinnik, Gelednek) naznačuje, že tamojšia osada existovala už pred zmenou písmena „g“ na „h“, t. j. pred rokom 1200. Názvy Kosorín a Trubín vzhľadom na koncovku -ín môžu byť takisto staršie ako z 12. storočia.³⁴

V pomenovaní Pitelovej sa používalo niekoľko obmien. Znenie úradného názvu obce ovplyvňovala zložitá situácia v mnohonárodnostnom uhorskom štáte a asimiličná politika zavedená v sfére duchovného a kultúrneho života i v školskej praxi po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. V najstaršej dochovanej písomnej zmienke bol uvedený názov Pythelewa (1465); v Hypolitových kódexoch – účtovných knihách Ostrihomského arcibiskupstva: Pichtofalva (1487); v štatúcii panstva Šášov pre pánov z Veľkej Lúče: Pythefalwa (1491); medzi majetkami ostrihomského arcibiskupa, od poddaných ktorého František Dóci z Veľkej Lúče neprávom vyberal mýto na svojom majetku v Žarnovici: Pyttelfalwa (1525); v metačnej listine palatína Tomáša Nádašdyho: Pytyefalva (1556);³⁵ v urbároch a súpisoch: Pytelfalw (1549), Pythelfalw (1558), Pytelfalwa (1571), Pitelfalua alias Pitelowa (1592), Pityelova (1695), Pittyelova (1773).³⁶

Vývin úradného názvu obce pokračoval takto:
 1773 Pitelova, Pitelowa;
 1786 Pitelowa;
 1808 Pityelova, Pitělowá;
 1850 Pityelowa;
 1863 – 1888 Pityelova;
 1890 – 1913 Kiszelfalu;
 1920 Pytelová;
 1921 – súčasnosť Pitelová.³⁷

Názov Pitelová sa interpretuje ako názov vlastníckeho charakteru, a to pre tvar privlastňovacieho prídavného mena (prípona -ová). Vytvoril sa podľa mena asi prvého majiteľa či zakladateľa osady. Osobné meno, z ktorého sa názov utvoril, bolo Pitel/Piteľ. Pôvodne to mohla byť napríklad Pitelova osada, pričom určovaný člen osada sa vypustil, prvotný privlastňovací vzťah sa prestal pociťovať a nadobudol samostatný slovný význam, čo sa v tvare podstatného mena ženského rodu (osada) prejavilo zavedením dlhej samohlásky v prípone -ova > -ová (príklady podobných miestnych názvov: Ábelová, Andrejová, Ďurková, Valentová). Ak osada vznikla ešte pred 13. storočím, môže Pitel/Piteľ predstavovať osobné meno v jednomennej pomenovacej sústave. Pokiaľ vznikla v priebehu, resp. ku koncu alebo po 13. storočí, môže ísť aj o prímeno (sekundárne meno, ktoré sa pridávalo k osobnému menu v jednomennej pomenovacej sústave). Pravdepodobne sa toto osobné meno utvorilo zo všeobecného podstatného mena piteľ s významom „pitec, kto veľa pije alkoholické nápoje“.³⁸ Keby sme brali do úvahy vplyv nemeckej kolonizácie a nemčiny na okolí Kremnice, mohol názov vzniknúť z osobného mena Pittel, ktorému je pripisovaný tiež nemecký pôvod a odvodzuje sa od všeobecného podstatného mena Büttel s významom „dráb, úradný sluha“.³⁹ Dráb bol do roku 1848 príslušníkom zemepanskej či obecnej ozbrojenej strážnej a poriadkovej služby v Uhorsku. Poveroval sa rôznymi úlohami: dozorca pri poľných prácach, posol, strážnik, vykonávateľ telesných trestov a pod. Názov Büttelsdorf skutočne prislúchal obci Pitelová. Použitý bol napríklad v Schematizme evanjelickej cirkvi augsburského vyznania z roku 1855 pri vymenovaní filiálnych obcí cirkevného zboru v Kremnici.⁴⁰

Výklad maďarského názvu Pityelova a jeho starších ekvivalentov Pitefalva (Pytyefalva), Pitelfalu (Pytelfalw) takisto vychádza z hypotetickej teórie o zahrnutí mena alebo prímena s najväčšou pravdepodobnosťou prvého majiteľa či zakladateľa osady do jej pomenovania: Pitel + falu (dedina), resp. falva (dedina v genitívnej – privlastňovacej forme). Vynechanie písmena „l“ v jednom prípade (Pytye[l]falva) je iba neúmyselná chyba, ktorou sa dedina nazvala nesprávne.

V dôsledku maďarizačných tendencií sa pre označenie dediny od konca 19. storočia až do vzniku Československej republiky používal maďarský názov Kiszelfalu. Valné zhromaždenie samosprávy Tekovskej župy prijalo toto rozhodnutie v roku 1888 s odvolaním sa na dokument z roku 1531. V zmysle neho sa na mieste obce Pitelová mala nachádzať obec Kiszelfalu: „Zo zápisnice mimoriadneho valného zhromaždenia samosprávy Tekovskej župy, ktoré sa konalo dňa 31. júla 1888 v Zlatých Moravciach. Na základe rozhodnutia valného zhromaždenia č. 75 z roku 1888 bol každému členovi výboru samosprávy zaslaný návrh výboru, zriadeného rozhodnutím č. 210 z roku 1886, aby vypracoval návrh pomaďarčovania alebo spätného pomaďarčovania cudzoznejúcich názvov obcí. Táto udalosť s veľmi dôležitým kultúrnym významom v histórii tejto župy vyvolala nadšené ohlasy verejnosti a po zvážení návrhu miestneho výboru, názorov maďarskej historickej spoločnosti a vyhlásení niektorých odborníkov sa valné zhromaždenie uznieslo na svojom významnom nariadení nasledujúcim rozhodnutím: ... 29. Na mieste obce Pitelová (Pityelova) sa podľa dokumentu z roku 1531 nachádzala obec Kiszelfalu, a preto, odkláňajúc sa od argumentácie, podľa ktorej sa táto obec volala taktiež Büttelsdorf, kde slovo „büttel“ znamená dráb, bola táto obec pomenovaná na základe historických prameňov názvom Kiszelfalu.“⁴¹ Predmetnou listinou z roku 1531 sú desiatkové registre, uložené v Maďarskom národnom archíve v Budapešti. Obec Pitelová je v nich zachytená ako Kyffelfhalw, čo je zjavná pisárska chyba.⁴² Z tejto zvláštnej formy zápisu názvu dediny vznikol ďalší nepresný novoveký odpis Kiszelfalu, ktorý následne spôsobil chybný výklad prvej písomnej zmienky o Pitelovej. Staršie zdroje odkazujú na obec pomenovaním Pityelova a jeho dobovými maďarskými ekvivalentmi, nikdy nie Kiszelfalu. To len podporuje tvrdenie, že osada Kiszelw-Pecheny sa nemá stotožňovať s Pitelovou.

Ľudová etymológia, vychádzajúca z nesprávneho chápania etymologickej štruktúry slova a usilujúca sa objasniť význam slova iba z jeho vonkajšej (zvukovej) podoby, vysvetľuje pôvod názvu Pitelová na základe povesti o tom, ako pri loveckých potulkách pánov v miestnych lesoch pomáhali aj tunajší osadníci, ktorí členov družiny ponúkali chutnou medovinou so slovami: „Nuž, pite, lovci!“ Raz jeden, potom zase druhý niečo ulovil. Po každom úspešnom zásahu pomocníci počastovali celú družinu so slovami: „Pite, lovci!“ Keďže sa ponúkanie nápojom mnohokrát opakovalo, obyvateľov odvtedy nevolali inak než Pitelovci.⁴³ Síce už vieme, že názov obce podľa tohto ústne tradovaného príbehu nevznikol, povesti to na kráse vôbec neuberá.

Jazyková interpretácia pomenovania Pitelovej nie je taká priamočiara ako v príkladoch z okolia Žiaru nad Hronom uvedených na začiatku state. Nepoukazuje na počiatky formovania osady, ale naopak – k prijatiu záväzného stanoviska vyžaduje poznatky o období jej vzniku.

Pri hľadaní dokladov o osídlení určitého územia sa okrem archeologických artefaktov, písomných zmienok a prostriedkov jazykovedy používa tiež umelecko-historický výskum v oblasti hmotných pamiatok z minulosti. V prípade malých obcí sa do súčasnosti často zachová len najdôležitejšia sakrálna stavba – kostol. Hoci presné datovanie jeho postavenia niekedy nemusí byť známe, označenie umeleckého slohu, v akom bol vybudovaný, identifikuje historické obdobie, v ktorom tento sloh dominoval, čo zároveň pomáha objasniť vznik kostola a aj sídla. Zasvätenie kostola konkrétnemu patrónovi takisto umožňuje zaradiť pôvod stavby i osady do približného časového rámca. Pre každé obdobie našich dejín je totiž charakteristické uplatnenie istého druhu patrocínia, a to vzhľadom na vtedy aktuálne ideové prúdy. Keďže patrocínium sa zvyčajne nemenilo, pretrvávalo od postavenia sakrálneho objektu, dokonca sa prenášalo zo zaniknutého objektu na objekt nový, táto skutočnosť umožňuje širší výklad zachovaných písomných prameňov.⁴⁴

Najstaršou architektonickou pamiatkou dochovanou do súčasnosti je v Pitelovej klasicistický rímskokatolícky farský Kostol Panny Márie Ružencovej. Vznikol prestavbou malej barokovej kaplnky, ktorá sa vybudovala na vysluhovanie pohrebných obradov v priebehu roka 1778, niekedy po 29. apríli 1778, čo je dátum spísania protokolu z vykonanej kanonickej vizitácie. Vtedy ešte v Pitelovej nestála žiadna kaplnka a ani kostol.

Pomerne starobylého pôvodu sú murované božie muky, sústrediace sa ako druh prícestnej kaplnky pri Žiarskej ceste pod dedinou. Majú tvar štvorhranného stĺpa s vyklenutou nikou pre sošku či obrázok Panny Márie. Spočiatku v nich boli uložené drevorezby znázorňujúce Trpiaceho Krista.⁴⁵ Zakreslené boli už počas prvého vojenského mapovania, pričom zameriavanie prebiehalo v rokoch 1783 – 1784. Staršie písomné zmienky o týchto drobných sakrálnych objektoch sme nateraz nenašli. Opakovaná rekonštrukcia, resp. náhrada novou stavbou, pozmenila prvotnú podobu božích múk, a tak sa z momentálneho fyzického stavu nedá odhadnúť ich vek.

Umiestnenie božích múk pod Pitelovou nie je náhodné. Žiarska cesta bola v minulosti významnou kráľovskou cestou a pre blízkosť bohatých banských miest určite často využívanou. Kaplnky, kríže a plastiky patrónov cestovateľov pri stredovekých komunikáciách plnili nielen kultovú a symbolicko-ochrannú funkciu, ale boli tiež dôležitými orientačnými bodmi.⁴⁶ Keď si predstavíme pôvodnú polohu obce, budú nám pripadať ako „dopravné značky“ označujúce začiatok, stred a koniec dediny.

Nakoniec musíme konštatovať, že ani skúmaním architektonických pamiatok nenachádzame jednoznačnú odpoveď na otázku o období vzniku Pitelovej. Písomná zmienka z roku 1465 predstihuje postavenie hmotných pamiatok v obci a zatiaľ reprezentuje prvý zachovaný a zároveň najhodnovernejší písomný doklad o jej existencii. To však stále nevylučuje fakt, že Pitelová môže mať oveľa starší pôvod.

[1] Ivanič, P.: Vývoj osídlenia Žiarskej kotliny od praveku do konca stredoveku. In: Studia Historica Nitriensia 14. Nitra, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2008, s. 59 – 73.
Ivanič, P.: Majetky opátstva v dnešnom Hronskom Beňadiku v rokoch 1075 a 1209. In: Studia Historica Nitriensia, roč. 19, 2015, č. 1, s. 78 – 85.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 15 – 21.

[2] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 28 a 30.

[3] Habovštiak, A.: Stredoveká dedina na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1985, s. 55.

[4] Michalík, T.: Paleolit a mezolit – staršia a stredná doba kamenná (2,5 mil. - 6000 BC). [Online]. Dostupné na: http://www.archeologiask.sk/slovenska-archeologia/chronologia-a-kultury/paleolit-mezolit.html.
Zrebený, A. a kol.: Dejiny Novej Bane. Martin: Osveta, 1986, s. 23.

[5] Žaár, O.: Topografia paleolitických a mezolitických lokalít na Slovensku. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV, 57 – 2015, s. 167 – 184.

[6] Balaša, G.: Praveké osídlenie stredného Slovenska. Martin: Osveta, 1960, s. 23.
Bárta, J.: Prieskum Žiarskej kotliny a Kremnického pohoria v roku 1976. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1976. Nitra, 1977, s. 31 – 33.
Zachar, T. – Galvánek, J. – Malček, R.: Proveniencia kamenných surovín na strednom a hornom Pohroní v dobe kamennej. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské univerzity, roč. LVI – LVII, 2007 – 2008, č. 12 – 13, s. 5 – 22.

[7] Beljak, J. – Malček, R.: Ladomerská Vieska v praveku a včasnej dobe dejinnej v kontexte osídlenia Žiarskej kotliny. In: Ladomerská Vieska – monografia obce. Žiar nad Hronom: Aprint, s. r. o., 2022, s. 32.
Hoššo, J.: Výskum hradu Šášov a mestského hradu v Kremnici. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1979. Nitra, 1980, s. 91 – 93.

[8] Hajnalová, E. – Hajnalová, M. – Mihályiová, J.: Archeobotanické nálezy zo starších archeologických výskumov na Slovensku. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 2002. Nitra, 2003, s. 47 – 50.
Struhár, V.: Ojedinelé nálezy bronzovej industrie zo stredného Slovenska. In: Zborník Slovenského národného múzea, roč. CIII, 2009, Archeológia 19, s. 53 – 64.

[9] Balaša, G.: Praveké osídlenie stredného Slovenska. Martin: Osveta, 1960, s. 58.

[10] Beljak, J. – Malček, R.: Ladomerská Vieska v praveku a včasnej dobe dejinnej v kontexte osídlenia Žiarskej kotliny. In: Ladomerská Vieska – monografia obce. Žiar nad Hronom: Aprint, s. r. o., 2022, s. 33 – 34.

[11] Beljak, J. – Kučeráková, K.: Vývoj osídlenia na strednom Pohroní od doby laténskej do včasného stredoveku. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV, 57 – 2015, s. 7 – 56.

[12] Pieta, K. – Mosný, P.: Hrádok púchovskej kultúry pri Hronskej Dúbrave. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1997. Nitra, 1999, s. 138.

[13] Beljak, J.: Púchovská kultúra a Germáni na Pohroní v staršej dobe rímskej. In: Archeologie barbarů 2005. Sborník příspěvků z I. protohistorické konference „Pozdně keltské, germánské a časně slovanské osídlení“. Kounice, 20. – 22. září 2005. Praha, Ústav archeologické památkové péče středních Čech, 2006, s. 257 – 272. 

[14] Beljak, J. – Kučeráková, K.: Vývoj osídlenia na strednom Pohroní od doby laténskej do včasného stredoveku. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV, 57 – 2015, s. 7 – 56.
Pieta, K. – Mosný, P.: Prieskum sídlisk z doby rímskej na strednom Pohroní. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1988. Nitra, 1990, s. 139 – 140.

[15] Güntherová, A. a kol.: Súpis pamiatok na Slovensku I. Bratislava: Obzor, 1967, s. 518 – 519.

[16] Beljak, J. – Kučeráková, K.: Vývoj osídlenia na strednom Pohroní od doby laténskej do včasného stredoveku. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV, 57 – 2015, s. 7 – 56.

[17] Šalkovský, P.: Stredné Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra: Archeologický ústav SAV Nitra, 2011, s. 85.

[18] Ivanič, P.: Vývoj osídlenia Žiarskej kotliny od praveku do konca stredoveku. In: Studia Historica Nitriensia 14. Nitra, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre 2008, s. 59 – 73.

[19] Križko, P.: Kráľ Gabriel Bethlen v Kremnici (dokončenie). In: Slovenské Pohľady, roč. XIV., 1894, sošit 11, s. 633 – 642.

[20] Zarevúcky, A.: Katalóg farností a kostolov bansko-bystrického biskupstva (rukopis). Samizdat, 1976, s. 273. [Online]. Dostupné na: http://www.knihydominikani.sk/.

[21] Bornemisza, J.: Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica: Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933, s. 97.

[22] Kropilák, M. a kol.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava: Veda, 1977, s. 391.
Süle, P. – Šüle, P., ml.: Encyklopédia miest a obcí Slovenska. Lučenec: PS – LINE, 2005, s. 647.

[23] Györffy, G.: Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza I. Budapest: Akadémiai Kiadó, 1963, s. 467.

[24] Fejér, G.: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomi IV. Vol. 3. Budae, 1829, s. 256.

[25] Variantné názvy obce Slepčany: Celepsen, Scelepchen, Zelepchen, Minor Selepchen, Scylipche, Kyszelepchen, Slepczany, Szelepcsény. Zdroj: Kropilák, M. a kol.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava: Veda, 1978, s. 49.

[26] Hoffmann, I. – Póczos, R. – Rácz, A. – Tóth, V.: Korai magyar helynévszótár 1000 – 1350. 1. Abaúj – Csongrád vármegye. Debrecen: Debrecen University Press, 2005, s. 157.
Hoffmann, I. – Tóth, V. – Schwing, J.: Magyar Digitális Helynévtár. Debreceni Egyetem Magyar Nyelvtudományi Tanszék. Kisszelepcsény. [Online]. Dostupné na: http://mdh.unideb.hu/korai_telepules.php?adatlap=06-229-0/2&km=Bars.

[27] Tóth, V.: Településnevek változástipológiája. Debrecen: Debrecen University Press, 2008, s. 163.

[28] Podporné stanovisko k datovaniu prvej písomnej zmienky o obci Pitelová vydal Mgr. Marek Druga z Oddelenia stredovekých dejín Historického ústavu SAV, za čo mu vyjadrujem srdečnú vďaku.

[29] Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára Budapest, Diplomatikai Levéltár, 102989. [Online]. Dostupné na: https://archives.hungaricana.hu/en/charters/view/186781/?pg=0&bbox=-1486%2C-5095%2C7122%2C-118.
Sitár, T.: Osídlenie Tekovskej stolice v stredoveku. Krná: Miloš Hric a vlastný náklad autora, 2020, s. 423.

[30] Sombati, J.: Po stopách stredovekého vývoja inštitútu darovania na území Slovenska. In: HISTORIA ET THEORIA IURIS, roč. 9, 2017, č. 1 – 2, s. 157 – 169.

[31] Sitár, T.: Osídlenie Tekovskej stolice v stredoveku. Krná: Miloš Hric a vlastný náklad autora, 2020, s. 423 a 425.

[32] Oslanský, F.: Nevoľné na pozadí vývoja feudálneho panstva ostrihomského arcibiskupstva v severnom Tekove od prvých písomných zmienok do začiatku 16. storočia. In: Nevoľné 1487 – 1987. Nevoľné: MNV Nevoľné, 1987, s. 29, 33 – 35.

[33] Baláž, Z. – Bendík, A. – Lacko, R.: Nevoľné. Banská Bystrica – Badín: Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 2010, s. 24 – 25.
Čelko, M. – Florovič, P. – Zaťkovič, I.: Jastrabá 1487 – 1997. Jastrabá: Obecný úrad Jastrabá, 1997, s. 4 – 6.

[34] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 16 a 20.

[35] Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára Budapest, Diplomatikai Levéltár, 102989, 105050, 47587. [Online]. Dostupné na: https://archives.hungaricana.hu/en/charters/.
Schematismus Historicus Dioecesis Neosoliensis pro Anno Saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii: Philippi Machold, 1876, s. 314.
Sitár, T.: Osídlenie Tekovskej stolice v stredoveku. Krná: Miloš Hric a vlastný náklad autora, 2020, s. 223, 423 – 425.

[36] Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára Budapest, Urbaria et conscriptiones:
HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 045. - No. 025, Liber Sancti Adalberti (1553), Regestum Sanctae Crucis (1549), snímka č. 70 – 71.
HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 045. - No. 026, Liber Sancti Adalberti (1571 – 1573), Regestum Sanctae Crucis (1558), snímka č. 186 – 188.
HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 053. - No. 004, Regestum Sanctae Crucis (1571), snímka č. 43 – 44.
HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 011. - No. 023/b, Urbarium seu Connumeratio Sanctae Crucis (1592), snímka č. 86 – 89.
HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 045. - No. 035, Conscriptio Sanctae Crucis (1695), snímka č. 16. [Online]. Dostupné na: https://archives.hungaricana.hu/en/urbarium/.
Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára Budapest, Urbarium 1767, BARS, 143. Pityelova. [Online]. Dostupné na: https://archives.hungaricana.hu/en/urberi/.

[37] Majtán, M.: Názvy obcí Slovenskej republiky. Vývin v rokoch 1773 – 1997. Bratislava: Veda, 1998. Databáza dostupná online: http://www.juls.savba.sk/nazvy_obci.html.
Retrospektívny lexikon obcí Československej socialistickej republiky 1850 – 1970. II. diel, zväzok 2. Praha: SEVT, 1978, s. 833.

[38] Majtán, M. a kol.: Historický slovník slovenského jazyka III. Bratislava: Veda, 1994, s. 530.

[39] Moldanová, D.: Naše příjmení. Praha: Agentura Pankrác, 2019, s. 141.
Výklad o pôvode názvu obce Pitelová poskytla Mgr. Iveta Valentová, PhD., vedúca oddelenia dejín slovenčiny, onomastiky a etymológie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, za čo jej vyjadrujem srdečnú vďaku.

[40] Schematismus der evangelischen Kirche Ausburger Confession 1855. Pest: C. A. Hartleben, 1855, s. 105.

[41] Nyírvidék, Nyiregyháza, 1888. deczember 9., IX. évfolyam, 50. szám, s. 2.
Etymologický výklad maďarských ekvivalentných názvov obce Pitelová poskytol lingvista József Álmos Katona, za čo mu vyjadrujem srdečnú vďaku.

[42] Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára Budapest, Dikális összeírások, E 158, zv. 3, s. 284.
Sitár, T.: Osídlenie Tekovskej stolice v stredoveku. Krná: Miloš Hric a vlastný náklad autora, 2020, s. 423 – 424.

[43] Povesť Ako Pitelová k menu prišla spracoval P. Urban v knihe Povesti z Pohronia, vyd. Matice slovenskej, 2011, s. 112 – 113.

[44] Hudák, J.: Patrocíniá na Slovensku (súpis a historický vývin). Bratislava: Umenovedný ústav Slovenskej akadémie vied, 1984, s. 34 – 36.

[45] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV33 Dištrikt Sv. Kríž – 1778, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. apríla 1778, CV34 Dištrikt Sv. Kríž superior – 1804, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. septembra 1804, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.

[46] Ivanič, P.: Stredoveká cestná sieť na Pohroní a Poiplí. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2011, s. 30.