Z roviny na kopec alebo formovanie „novej“ Pitelovej

Po presídlení Pitelovčanov do vyššie položených častí chotára pokračovala výstavba obce na tomto mieste. Najstarší písomný zdroj, prostredníctvom ktorého môžeme opísať jej priebeh, predstavuje katastrálna mapa z roku 1860. Podľa tejto mapy boli domy v Pitelovej zoradené nepravidelne v línii po oboch stranách komunikácie, ktorá mala iba lokálny význam. Cesta s diaľkovým charakterom viedla popod obec. V Pitelovej bola uplatnená nerovnomerná zástavba ťahajúca sa približne od domu s aktuálnym č. 16 po dom č. 122. Najviac obytných jednotiek sa sústredilo na rovinnej ploche zo začiatku dediny až k domu č. 58. V tomto priestranstve sa tiež nachádzala kováčska šmikňa (dnes dom č. 43) a dielňa čižmárskeho majstra Ondreja Alberta (spoločne s príbytkom stála nad domom č. 11). Nemalú rolu na koncentrácii obydlí v tejto časti dediny zohrala aj bezprostredná blízkosť dvoch potokov. Hoci hlavným zdrojom vody boli studne, potoky boli nevyhnutné k močeniu konopí, praniu odevu či k napájaniu statku. Pri kováčskej šmikni sa odbáčalo „do Štefankov“ na kopec alebo pokračovalo ďalej cestou stáčajúcou sa na západ a stúpajúcou ku kostolu, najdominantnejšej stavbe v obci, až na Horný koniec.

V roku 1860 stáli tesne pod kostolom len dva domy s aktuálnymi súpisnými č. 77 a 80. Najbližšie situovanými stavbami pozdĺž cesty smerom ku kováčskej šmikni boli rodinné domy s č. 63 a 64 (neďaleko dnešnej fontány). Pozemok od domu č. 77 (vrátane) po súčasný dom č. 67 patril Jánovi Sklenkovi (*27. 5. 1825 Pitelová – †18. 5. 1865; poch. Pitelová), ktorý ho mal rozdelený na zastavanú plochu, pole a lúku s ovocnými stromami. Od domu č. 67 (vrátane) nadol k domu č. 63 sa rozprestierala lúka s ovocnými stromami Mateja Minku (*30. 1. 1821 Pitelová – †9. 5. 1880; poch. Pitelová). Priestor na opačnej strane od domu č. 80 (vrátane) po súčasný dom č. 72 vlastnil Tomáš Páchnik (*1. 12. 1802 Pitelová – †13. 12. 1861; poch. Pitelová). Rozčlenil ho na zastavanú plochu, pole, lúku s ovocnými stromami a ďalšiu samostatnú lúku. Od domu č. 72 (vrátane) klesajúc k domu č. 64 bola pôda rozdelená na malé parcely rôznych majiteľov.

Deľbou majetku, dedením či kúpou sa zoskupenie domov časom zahustilo. Podľa slov pamätníkov sa v priebehu prvej polovice 20. storočia postavili domy popri už zmieňovanej ceste medzi kostolom a kováčskou dielňou, t. j. miestami stretávania sa. Kostol predstavoval ústredný prvok v duchovnom i kultúrnom živote tradičného lokálneho spoločenstva a šmikňa plnila okrem výrobnej funkcie súčasne spoločenskú úlohu. Bola strediskom výmeny technických skúseností a susedských stretnutí mužov.

Vývoj výstavby pozdĺž cesty pod kostolom, Pitelová-centrálna časť, katastrálna mapa obce a fotografie z lokality Hôďa:

Traduje sa, že časť Pitelovej s osamotenou skupinou domov mimo hlavnej obytnej línie, zvaná Kuricovci (predtým aj Kuricobreziny, Breziny), dostala meno podľa označenia účastníkov stavovských povstaní v 17. a 18. storočí v Uhorsku – kurucov, čo malo odkazovať na tu prebiehajúcu Betlenovu bitku o banské mestá v júli 1621. Pôvod slova „kuruc“ nie je dodnes uspokojivo vysvetlený. Podľa niektorých prameňov pochádza z latinského slova crux, crutiatus (kríž, križiak) a má spojitosť s názvom Dóžovho križiackeho vojska (1514). Objavili sa tiež náhľady odvodzujúce slovo „kuruc“ od nemeckého výrazu Kruzitürken, čo v dobovom ponímaní malo znamenať niečo ako poturčení kresťania, resp. kresťanskí Turci. Jágerský beglerbeg paša Memi1 bol prvým tureckým hodnostárom, ktorý v roku 1671 použil tento pojem na pomenovanie uhorských utečencov spod habsburskej nadvlády. Názov sa ujal a kuruci sa k nemu najmä od 70. rokov 17. storočia sami hlásili, hoci vodca najväčšieho kuruckého hnutia František II. Rákoci ho vo svojich spisoch nepoužíval. Jadro kuruckých ozbrojencov, zhromažďujúcich sa od konca 60. rokov 17. storočia v pohraničných oblastiach Sedmohradska, Turecka a Uhorska, tvorili bývalí hradní vojaci, v Uhorsku hromadne prepúšťaní najmä po Vašvárskom mieri (1664), ďalej hajdúsi a poddaní utekajúci pred ťažkými životnými podmienkami, vojenským terorom a náboženským útlakom. Vo veľkom počte boli medzi nimi zastúpení drobní zemania, nižšia a stredná šľachta, protestantskí kazatelia a študenti. Aj oni sa správali podľa dobových vojenských „mravov“. Pálili, ničili, koristili, mstili sa hlavne katolíkom, vyháňali ich z domovov, ničili ich majetky, vydierali bohatých i chudobných, stínali ľudí. Od začiatku 70. rokov 17. storočia podnikali viaceré vpády na slovenské územie. V roku 1678 sa do čela kuruckého hnutia dostal Imrich Tököli a vypuklo stavovské povstanie.2

V polovici 19. storočia boli v časti Kuricovci postavené dva domy. Pod súpisným č. 25 bývala rodina Michala Straku (*28. 10. 1810 Močiar – †10. 1. 1861; poch. Pitelová). Vydajom jeho dcéry Kataríny za Valentína Víťazku z Kľačian sa v tejto obecnej časti udomácnilo priezvisko Víťazka. Dom č. 26 patril Jánovi Mališovi (*21. 8. 1820 Pitelová – †18. 5. 1878; poch. Pitelová). V roku 1900 žilo u Kuricov 32 obyvateľov a v roku 1930 až 54 obyvateľov.3

Zaužívaný spôsob stavby domov okolo dominantných budov alebo budov viažucich na seba požiadavky spoločenského a kultúrneho života nasmeroval ďalší vývoj osídlenia Pitelovej do časti Dolina, v tesnej blízkosti obce Trnavá Hora. V zmysle sčítania obyvateľstva z roku 1869 sa tu nachádzal hostinec (dom č. 176), ktorý prevádzkoval árendátor Móric Spitzer. Časom bol nahradený novým hostincom (dom č. 173), zriadeným a prenajímaným obcou Pitelová približne od polovice 70. rokov 19. storočia.4 Výstavba rodinných domov v Doline sa spustila po vybudovaní železničnej trate Zvolen – Vrútky (1870 až 1872), keď sa umelým násypom nad Ihráčskym údolím preťala niekdajšia kráľovská cesta, vedúca odtiaľto do Kremnice, a stala sa z nej nenápadná ulica. K existujúcim objektom pribudla žandárska stanica (dom č. 157), zmieňovaná v miestopisnej literatúre zachytávajúcej stav podľa sčítania ľudu z roku 1900.5 Pravdepodobne od roku 1905 úradoval v Doline aj obvodný notár. Bývanie v tejto časti bolo výhodné i z hľadiska veľmi krátkej vzdialenosti do rímskokatolíckeho kostola, k poštovému a telegrafnému úradu či železničnej zastávke v Jalnej (dnes administratívna časť Trnavej Hory) na trati Levice – Hronská Breznica (dnes Hronská Dúbrava).6 Pošta v Jalnej sa prvýkrát spomína v roku 1888 (predtým vo Svätom Kríži, t. j. v Žiari nad Hronom).7 Telegraf bol v Jalnej k dispozícii od roku 1919, dovtedy sa využívala telegrafická kancelária/stanica v Hronskej Breznici.8 Sústredenosť občianskej vybavenosti tak prispela k stavbe rodinných domov zoskupených v jednom rade pozdĺž Ihráčskeho potoka. V roku 1900 tu žilo 38 obyvateľov a v roku 1930 počet stúpol na 99 občanov.9

Po prvej svetovej vojne sa v hornej časti Pitelovej postupne prestavovali drevené domy na kamenné.10 Od roku 1924 si obyvateľstvo začalo stavať svoje domy v časti Záhrady. Pozemky predávala správa Banskobystrického biskupstva. Počiatky zástavby časti Čierne zeme spadajú do druhej polovice 30. rokov 20. storočia. Dovtedy tam stáli iba dva osamotené domy.11

Výstavba od 50. rokov 20. storočia súvisela s rastom kúpnej sily, ktorá vytvorila lepšie podmienky pre individuálne bývanie. Podľa záznamov v obecnej kronike sa nové domy začali stavať v lokalite Na pažiti, na Čiernych zemiach, v Záhradách a Doline. Stavebný vývoj intravilánu obce počas celého obdobia jej existencie podmieňovala aj členitosť terénu, čím sa v zmysle klasifikácie sídelných typov vyvinula z Pitelovej hromadná dedina s nepravidelnou zástavbou a rozložením miestnych častí v údolí i na svahu zároveň.

Prvé obmedzenia výstavby sa objavili v roku 1972: „Tempo výstavby obce je obmedzené a povolenie k stavbe podľa smerníc môže obdržať len zamestnanec v poľnohospodárstve alebo lesníctve. Je to dôsledok toho, že obec je zatriedená medzi poľnohospodárske obce. Sú prípady, kde občania stavajú bez povolenia (načierno), bez ohľadu na to, že zaplatia vysokú pokutu.“ Individuálna výstavba vrátane odpredaja stavebných pozemkov bola uznesením okresného národného výboru pozastavená v roku 1973. Kronikár zhodnotil situáciu v roku 1978 takto: „Stavebný ruch v obci je veľmi malý. To zapríčiňuje, že obec mení svoj obraz len veľmi pomaly. Mnohí z obce stavajú rodinné domy na Trnavej Hore, kde nie sú ťažkosti s obstarávaním stavebného povolenia. Aj na malé stavebné objekty (ako garáž, chlievy, pivnice a pod.) treba úradné povolenie, ktoré sa vydáva za veľmi zložitých úradných formalít. Medzi občanmi sa hovorí, že menej námahy dá niečo postaviť, ako získať povolenie.“ Ďalšie stavebné povolenia sa začali vydávať v roku 1979, no iba na typizované stavby a v limitovanom počte. Vývoj situácie súvisel s nezaradením Pitelovej medzi strediskové obce, čo prinášalo i iné sprievodné javy: pokles počtu obyvateľov, nedostatočné dopravné spojenie, zásobovanie a málo pracovných príležitostí priamo v obci. V kronike sa možno dočítať: „Príčin poklesu obyvateľov je mnoho: stavebný ruch úradne obmedzovaný, dochádzka do zamestnania, horšie zásobovanie a služby ako v mestách, ťažkosti s palivom (prídel uhlia) a pod.“ (1980) „Ubúdanie obyvateľov do miest pokračuje. Dôvodov je veľa. Dochádzka do práce, dobre vybavené byty, lepšie zásobovanie a služby, kultúrne vyžitie a pokoj s brigádnickou neplatenou prácou.“ (1981) „Stavebná činnosť je zastavená okrem zamestnancov JRD.“ (1983 – 1984) Zmena nastala v rokoch 1986 – 1987: „Konečne prišlo rozhodnutie, že aj v našej obci sa povoľujú individuálne stavby. Koľko škody zákaz narobil. Koľko mladých občanov – novomanželov, u ktorých bol predpoklad stavby nového rodinného domu, sa odsťahovalo.“12 Stavebná činnosť v 90. rokoch 20. storočia ustala. Až v poslednom období pribudli v rámci pôvodnej obecnej zástavby zrekonštruované domy a novostavby poväčšine prisťahovaných obyvateľov, resp. chatárov. Atraktívnou sa tiež stala časť Horný koniec, ktorá sa v miere osídlenia počas druhej polovice 20. storočia zmenšila najviac.

Vodné zdroje

Pre zakladanie osád mali mimoriadny význam vodné zdroje. Človek využíval vodu rôznymi spôsobmi. Okrem toho, že bola základným nápojom, slúžila na prípravu jedál, hygienu, napájanie zvierat, zavlažovanie pôdy a bola nevyhnutným komponentom v mnohých výrobných procesoch. Preto vodu a jej zdroje mali ľudia oddávna v úcte a považovali ju za posvätný živel. Voda sa pôvodne naberala z prameňov, potokov i riek. Písomné doklady z 11. storočia uvádzajú ako zdroje pitnej vody studničky, z ktorých voda prirodzene vytekala, ale aj vykopané studne, väčšinou už s obloženými a spevnenými stenami. Historické pramene zo 14. a 15. storočia obsahujú zmienky spravidla o jednej studni v dedine. Údržba a užívanie studničnej, riečnej či potočnej vody sa riadili obyčajovým právom. Napríklad statok sa napájal a pralo sa vždy len v prúde za obcou, do studní sa nesmeli hádzať odpadky.13 Z toho dôvodu najstarší pitelovskí pamätníci spomínali, ako v detskom veku pomáhali s praním výlučne na potoku Chmeľnica pretekajúcom cez časť Záhrady. Keďže v Záhradách sa dlhodobo nebývalo, bol tento kút dediny pre daný účel ideálny. Chodievali sem tiež ľudia z Horného konca. Kým sa odtiaľto v zimnom období vrátili domov, na opranej bielizni prehodenej cez plece vznikli zo zamŕzajúcej kvapkajúcej vody cencúle.

Nad studňami boli spočiatku umiestnené dva drevené stĺpy s rumpálom – ručným navijakom v podobe vodorovného valcovitého hriadeľa, ktorý sa otáčal pomocou naňho pripevneného kolesa (kľuky). Voda sa zo studne vyťahovala prostredníctvom tohto točivého pohybu a súčasného navíjania reťaze s vedrom na hriadeľ. Neskôr sa studne z bezpečnostných dôvodov ohradili a prikryli drevenými doskami (viď obr. č. 2 v časti Dispozičné riešenie pitelovských domov). Na vzhľade mladších studní v Pitelovej vidieť, že ich vonkajšia úprava je riešená štvorhrannou ohrádkou (z časti doštenou a z časti murovanou) so strieškou. Po prvej svetovej vojne sa začali používať priemyselne vyrábané piestové pumpy. Okrem individuálnych studní v jednotlivých dvoroch existuje dodnes v dedine verejná studňa a studnička. Z nedochovaných verejných studní pamätníci spomenuli tú, ktorá stála pred Podhorovcami (dom č. 37) a Hudecovcami (dom č. 30). Hovorí sa, že na kopci nad Štefankovcami (domy č. 53, 55, 57) vyvieral silný prameň známy pod menom Morské oko. Bol vodným zdrojom pre dve studne. Poniže tohto miesta vyvierajú dva potoky.

V blízkosti zdrojov vody sa zriaďovali válovy pre napájanie hospodárskych zvierat. Tak tomu bolo aj pri uvedených studniach pred Podhorovcami a Hudecovcami, v lokalite Pod Močiare (pri ceste k pitelovskému mlynu) a nad časťou Kuricovci v smere z Chlebovej. Válovy existovali tiež pri dvoch studniach zásobovaných prameňom Morské oko, no odkedy sa v studni menom Balík utopilo teľa, ľudia pri nej prestali napájať statok.14 Válovy sa pôvodne zhotovovali z dreva, kameňa, plechu, od polovice 20. storočia takisto z betónu. Dochovaný betónový válov so zachyteným prameňom sa nachádza pri pitelovskom cintoríne. Ďalší betónový válov bol do roku 1975 umiestnený v priestranstve fontány, kam stekala voda z potoka vyvierajúceho na svahu nad domom č. 49.15 Súčasne tu bola vyvedená kovová rúra, ku ktorej sa chodilo po vodu pre potreby v domácnosti. Potok prameniaci nad domom č. 47 našiel využitie hlavne v mieste na máčanie konopí a pranie bielizne. Oba opisované potoky sa pod domom č. 8 spájajú do jedného vodného toku, ktorý preteká cez Čierne zeme až do Hrona. Druhé vojenské mapovanie označuje tento spojený vodný zdroj názvom Chlebový potok.

O vybudovaní verejnej vodovodnej siete v centrálnej časti obce, v osade Kuricovci a v Záhradách svedčí zápis v miestnej kronike z roku 1959. Materiál hradil okresný národný výbor a prácu previedli občania svojpomocne v rámci akcie „Z“ (Zveľaďovanie obcí). Nevieme, kedy presne k zriadeniu vodovodov došlo, keďže prvý autentický záznam v kronike sa spája s rokom 1958. V danom období sa píše už o ukončení stavby a začínajúcich prácach na vodovode pre Čierne zeme. Z dôvodu problémov s nájdením vhodného prameňa pre Horný koniec sa v tejto časti obce podarilo vybudovať vodovod až v roku 1987. Rodinné domy v Doline boli zásobované pitnou vodou z vlastných studní. Ku dňu 31. decembra 1987 malo 90 % domov dopravenú vodu až dnu do domácnosti.16

Cestná sieť

Vznik ciest súvisel so zabezpečovaním základných životných potrieb človeka. V období feudalizmu nastal výrazný rozvoj ciest spájajúcich administratívne, banské a obchodné centrá, sídla feudálov a mestá. Zvýšený záujem o budovanie cestnej siete na Slovensku podnietili začiatkom 16. storočia obchodné kontakty, ťažba a banská výroba, poštová doprava i vojenské potreby. V polovici 19. storočia boli niektoré cesty zoštátnené a rozdelené na štátne, župné a vicinálne (miestne). Do vybudovania prvých železničných spojov plnila cestná sieť dôležitú úlohu v kontaktoch medzi blízkymi i vzdialenejšími regiónmi.17 Okrem kráľovských ciest využívali Pitelovčania aj lokálne cesty spájajúce susediace dediny medzi sebou a cesty prechádzajúce dedinou (vozové cesty, poľné cesty, lesné cesty, pešie chodníky). Trasy ciest naprieč územím Pitelovej sú popísané v častiach Pitelová na mapách Samuela Mikovíniho, Vojenské mapovanie, Katastrálne mapovanie a Historická ortofotomapa.

Do obce bol ešte na začiatku 20. storočia zlý vozový prístup. Používala sa cesta od Záhrad ku kostolu a Záhrady – Vystráža. V roku 1932 sa vybudovala obecná cesta od hlavnej hradskej (Žiarska cesta) cez Čierne zeme na Horný koniec. Všetky práce sa robili väčšinou ručne. Celú akciu, od vymeriavania až k poslednej úprave a rozdeľovaniu výplat, viedol richtár Martin Barát (*12. 10. 1899 Pitelová – †13. 3. 1973; poch. Pitelová).18 Cesta začínala poniže domu č. 216 a pokračovala k domu č. 207, kde sa v súčasnosti napája na cestnú komunikáciu vedenú od bytovky (č. 200). Štrkovanie cesty prebehlo v roku 1942.19

Stará cesta od Záhrad ku kostolu ostala naďalej najkratšou spojnicou miest pre Pitelovčanov, ktorí chodili do Svätého Kríža za prácou alebo na trh, do Šášovského Podhradia na pílu či k železničnej stanici v Starej Kremničke. Na túto stanicu, kedysi prvú v smere od Hronskej Dúbravy,20 museli chodiť pešo zamestnanci kameňolomu v Bartošovej Lehôtke, železničiari a žiaci navštevujúci meštiansku školu v Kremnici. Išlo sa od kostola dolu kopcom popri škole a cintoríne postupujúc strmou klesajúcou trasou. Pár krokov od portálu tunela nad Záhradami sa prešlo cez koľajnice na druhú stranu a železničiarskym chodníkom pozdĺž koľajníc sa pokračovalo až na stanicu v Starej Kremničke.21

Dňa 3. apríla 1960, na základe prísľubu daného pri zakladaní tamojšieho jednotného roľníckeho družstva, začal v Pitelovej premávať autobus. Linka spájala obec so Žiarom nad Hronom a železničnou stanicou Trnavá Hora. Úpravu cesty, ako rozšírenie zákrut a osadenie zábradlia, previedli občania bezplatne. Každá dedina mala vtedy svoj vlastný autobus. Zastávka pre pitelovský autobus bola zriadená na Čiernych zemiach pri dome s aktuálnym súpisným č. 222 a v Záhradách pri dome č. 199. Pod domom č. 216 zastavovali diaľkové (napr. levický) a lokálne autobusy (napr. ihráčsky). Z Pitelovčanov vykonával funkciu vodiča autobusu na linke Ihráč – Nevoľné Martin Páchnik (*2. 9. 1922 Pitelová – †14. 11. 2010; poch. Pitelová), ktorý musel k tomu najprv získať niekoľkoročnú povinnú prax v nákladnej doprave. Takisto zabezpečoval dovoz materiálu pre stavbu nových domov v časti Čierne zeme začiatkom druhej polovice 20. storočia.

Výstavba bezprašnej cesty okolo družstevnej bytovky na Čiernych zemiach, obývanej od roku 1972, bola prevedená v rovnakom roku. Prvý asfaltový koberec sa v obci kládol začiatkom 70. rokov 20. storočia a nový (z hornej časti obce na Čierne zeme) v druhej polovici 80. rokov 20. storočia. Súčasne sa upravila nebezpečná zákruta pod bývalým jednotným roľníckym družstvom.22

V okolí Pitelovej sa ako posledná budovala rýchlostná komunikácia R1 Trnava – Banská Bystrica. Práce začali v lete 1988. Premávka po Žiarskej ceste vedúcej popod Pitelovú sa síce odľahčila a znížil sa hluk, no za obeť padlo miesto pre hry detí v lokalite Kopec. Celý terén bol zničený buldozérom kvôli potrebe stavebného materiálu. Na niekoľko rokov tu zostal len obrovský kráter s kamenistým povrchom. Až v druhom desaťročí 21. storočia sa areál upravil do podoby vhodnej pre voľnočasové a športové aktivity.

Zmienka o motorových vozidlách sa v obecnej kronike objavuje prvýkrát v roku 1961. Autá vlastnili dve rodiny.23

Sociálna vybavenosť

Pitelová sa v minulosti vyznačovala malovýrobným a samozásobiteľským spôsobom hospodárenia. Služby poskytovali dedinskí remeselníci (mlynár, čižmár, obuvník, kováč, krajčír) a domácki výrobcovia (kolár, valchár). Ešte v 40. rokoch 20. storočia chodil do obce za zárobkom Lacný Jožko – podomový obchodník s galantérnym tovarom a drobnými predmetmi bežnej potreby, drotár opravujúci hrnčiarsky a plechový riad, obločiar zasklievajúci okná, miškár zaoberajúci sa kastrovaním zvierat. „Hrnce plátať, hrnce drôtovať! – ozývalo sa medzi domami celou dedinou. To drotár s krošňou na chrbte oznamoval svoj príchod. Od prvého domu prešiel postupne celú dedinu. Gazdinky už mali pre neho pripravenú robotu. Tu zaplátal deravý hrniec, inde zalepil a drôtom pozakrúcal, zadrôtoval mliečnik alebo misu. Hádam každý z týchto majstrov svojho remesla neobišiel krčmu. Prišiel sa osviežiť a oddýchnuť. Môj otec (Anton Hárezník) drotára privítal a pripomenul mu, že každý kresťan, keď ide popri kríži alebo kaplnke, má sa prežehnať. Keď ide popri krčme, má do nej vojsť,“ tak si vo svojom rukopise zaspomínal na život v Pitelovej Marián Hárezník.24 Podomovým obchodom sa predával takisto textil, hrnčiarsky riad, poľnohospodárske náradie, vápno, kolomaž a iné produkty.

Minimálne na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia malo v pitelovskej časti Dolina, na pozemku s terajším rodinným domom č. 158, zriadenú filiálnu predajňu Potravné družstvo pre Svätý Kríž nad Hronom a okolie. Účelom družstva bolo kupovať tovar každého druhu, najmä všetky články potrebné pre hospodárstvo a domácnosť, predávať ho v otvorenom obchode, vykonávať povolené výčapy a hostinské živnosti, predávať tabakové výrobky, poštové ceniny, známky, kolky a zmenky pre členov i nečlenov družstva, odoberať od členov ich produkty slúžiace na prospech roľníctva (napr. triediče obilia, šrotovníky, pečenie chleba), tvoriť a spravovať úspory z tovarového nákupu členov. Vedúcim predajne bol najprv miestny notár Filip Hédeli a po ňom jeho syn Imrich Hédeli.

Počas rokov 1924 – 1935 prevádzkoval v Doline (č. d. 173) obchod so zmiešaným tovarom Ladislav Wagner, ml., pričom v novembri 1925 rozšíril svoju živnosť o hostinec. V zadnej časti pozemku s rodinným domom č. 67 viedla od roku 1924 až približne do roku 1934 hostinec a rovnako tiež obchod so zmiešaným tovarom Anna Šarayová.25 Koncom augusta 1934 otvoril kramárstvo Ján Minka a v marci 1939 sa kramárskej živnosti začal venovať Štefan Páločný. Krám bol malý obchod s drobným predajom potravinových i nepotravinových produktov dennej spotreby. Dokedy a kde presne v dedine fungovala živnosť Jána Minku, nevieme. Dochované písomné zmienky o jeho živobytí pochádzajú iba z druhej polovice 30. rokov 20. storočia a obsahovo sú veľmi stručné. Je možné, že Ján Minka vystriedal v tých istých priestoroch Annu Šarayovú a po ňom rovnaké miesto využíval Štefan Páločný, kým si obchod a onedlho aj krčmu nezriadil vo svojom vlastnom dome s aktuálnym č. 93. Obe prevádzky sa stali zdrojom jeho živobytia až do roku 1962. Keď v roku 1940 ohlasoval Anton Hárezník, tunajší hostinský a výčapník, že bude v Pitelovej prevádzkovať živnosť – obchod so zmiešaným tovarom, zo strany obecného zastupiteľstva neboli proti tejto ohláške vznesené žiadne námietky, pretože okrem kramárstva p. Páločného nebol v dedine žiadny iný obchod. Krčma s obchodom p. Hárezníka fungovali na pozemku s domom č. 43 až do roku 1959.26

Ľudia sa stretávali v kostole, obchode a v krčme. Richtár úradoval doma, obecný úrad neexistoval. Obecný dom kultúry (predná spodná časť obecného úradu) sa postavil v roku 1944 a počas roka 1948 sa stavba rozšírila o sálu s javiskom.

Ráz dediny zmenila kolektivizácia poľnohospodárstva, industrializácia krajiny a továrenská výroba. Zvýšila sa sociálno-kultúrna vybavenosť obce, pracovisko sa oddelilo od bydliska, narastali príjmy, najstaršia generácia začala poberať dôchodky.

Zavedením elektrického prúdu v roku 1956 sa vytvorili podmienky pre používanie elektrických spotrebičov v domácnosti. Do roku 1959 mali už skoro v každom dome rádioprijímač, vyskytovali sa televízory, pribúdali práčky, rúry na pečenie, variče a elektromotory. V roku 1958 sa začal výkop jám pre stĺpy a ich rozvážanie v rámci budovania miestneho rozhlasu, ktorý sa dal do prevádzky o rok neskôr.

Pre potreby Pitelovčanov začalo slúžiť niekoľko zariadení a účelovo upravených plôch. Na jeseň roku 1958 bol v lokalite Na pažiti prevedený brigádnický výkop pivníc a základov obchodu Okresného ľudového spotrebného družstva Jednota so sídlom v Novej Bani (Jednota ĽSD) vrátane pohostinstva. Kým prebiehali stavebné práce bola od roku 1959 otvorená predajňa potravín Jednota ĽSD v Záhradách. Dňa 22. novembra 1960 sa obchod zo Záhrad presťahoval do novopostavenej budovy, kde bolo k dispozícii aj pohostinstvo. Predajňa potravín a zmiešaného tovaru fungovala už od svojho vzniku systémom samoobsluhy. Obe priestorové časti boli neskôr rozšírené prístavbami po bočných stranách. Najprv k pohostinstvu pribudla jedáleň pre zamestnancov jednotného roľníckeho družstva (1976) a potom samostatná predajňa mlieka a pečiva Jednota ĽSD (1980). V časti Dolina (dom č. 173) sa zriadil obchod s obuvou (1959), mäsom (1964), potravinami, textilom „Vesna“ (1965) a napokon i samoobsluha s potravinami na Čiernych zemiach (1965).

Od roku 1963 sa v kronike spomínalo krajčírstvo (Magdaléna Kubíková, Čierne zeme, dom č. 217) a opravovňa obuvi (Jozef Heško, Dolina, dom č. 168). Prevádzky boli administratívne začlenené pod Miestny národný výbor Pitelová, pričom služby sa poskytovali v rodinných domoch menovaných osôb. Jozef Heško sa obuvníctvu venoval zjavne celý život, pretože toto remeslo bolo s jeho menom spájané už v archívnych záznamoch z 30. rokov 20. storočia.

S výstavbou futbalového ihriska Upieca a šatní sa začalo v roku 1968. Nadstavbou obecného domu kultúry v rokoch 1973 – 1974 sa zaistili priestory pre Miestny národný výbor Pitelová. V kultúrnom dome sa každú nedeľu premietal film požičiavaný z Krajského filmového podniku v Banskej Bystrici, usporadúvali slávnosti pri príležitosti rôznych sviatkov a výročí, zábavy, využívala sa knižnica, ochotníci zahrali zvyčajne dve divadelné predstavenia ročne a s kultúrnym programom vystupovali aj školopovinné deti. Koncom roka 1979 bol dokončený a daný do užívania dom smútku. Najbližšie zdravotné stredisko sa nachádzalo v Trnavej Hore (Okružná cesta č. 112). Časť obyvateľov bola zamestnaná v miestnom jednotnom roľníckom družstve, ale väčšina v priemyselných podnikoch na blízkom okolí (napr. Šášovské Podhradie – píla, Žiar nad Hronom – Závod Slovenského národného povstania) a ako železničiari (napr. Zvolen, Hronská Dúbrava).27

 


[1] Beglerbeg – miestodržiteľ, najvyšší vojenský veliteľ a úradník v ejálete, t. j. provincii (najväčšia administratívna jednotka Osmanskej ríše), v tomto prípade jágerského ejáletu. Beglerbeg mal často vysokú hodnosť paša, niekedy i vyššiu vezír.

[2] Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II., 1526 – 1711. Bratislava, Ministerstvo obrany SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1995, s. 169 – 170.

[3] A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest, Pesti Könyvnyomda – Részvény – Társaság, 1902, s. 468.
Štatistický lexikon obcí v republike Československej III. Krajina Slovenská. Praha, Orbis, 1936, s. 39.

[4] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950), inv. č. 9, Zápisnice Obecného zastupiteľstva Pitelová 1914 – 1931, rok 1925.

[5] A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest, Pesti Könyvnyomda – Részvény – Társaság, 1902, s. 858.

[6] Jekelfalussy, J.: A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest, Pesti Könyvnyomda – Részvénytársaság, 1898, s. 291.

[7] Jekelfalussy, J.: A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest, Athenaeum R. Társulat Könyvnyomdája, 1888, s. 579.
Kollerffy, M. – Jekelfalussy, J.: A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest, Athenaeum R. Társulat Könyvnyomdája, 1882, s. 658.

[8] A magyar szent korona országainak helységnévtára. Budapest, Pesti Könyvnyomda – Részvény – Társaság, 1913, s. 790.
Soznam miest na Slovenku dľa popisu ľudu z roku 1919. Bratislava, Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, 1920, s. 104.

[9] A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest, Pesti Könyvnyomda – Részvény – Társaság, 1902, s. 858 a 1471.
Štatistický lexikon obcí v republike Československej III. Krajina Slovenská. Praha, Orbis, 1936, s. 39.

[10] Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová, Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 13.

[11] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950), inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3.

[12] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1972 (s. 71), 1973 (s. 75), 1978 (s. 93), 1979 (s. 97), 1980 (s. 99), 1981 (s. 103), 1983 – 1984 (s. 110), 1986 – 1987 (s. 115).

[13] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava, Veda, 1995, s. 310 (heslo: voda).

[14] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950): inv. č. 149, ročník 1938, šk. č. 7; inv. č. 151, ročník 1940, šk. č. 8.
Respondenti: žena (*1934), muž (*1936).

[15] Rokom 1975 sa v obecnej kronike datuje dokončenie výstavby parku s vodometom v rámci akcie „Z“ (zápis na s. 83).

[16] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Miestne národné výbory v okrese Žiar nad Hronom 1945 – 1982, IV. časť, 2. zväzok, Miestny národný výbor v Pitelovej 1950 – 1976, inv. č. 32, ročník 1966, šk. č. 4.
Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1959 (s. 8 a 20), 1986 – 1987 (s. 115).

[17] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 58 – 59 (heslo: cesta).

[18] Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová, Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 10 a 13.

[19] Sklenková, A.: Dejiny obce Pitelová. Diplomová práca. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, 1995, s. 60.

[20] Pôvodný názov stanice znel Hronská Breznica. Od roku 1940 bola premenovaná na stanicu Dúbrava a od roku 1945 má názov Hronská Dúbrava.

[21] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.

[22] Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová, Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 17.
Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1960 (s. 27), 1972 (s. 73), 1986 – 1987 (s. 115).
Respondent: muž (*1957).

[23] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1961 (s. 30).

[24] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.

[25] Priezvisko Šaray býva v záznamoch uvádzané aj vo forme Šaraj.

[26] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950). Knihy: inv. č. 9, Zápisnice Obecného zastupiteľstva Pitelová 1914 – 1931; inv. č. 37, Evidencia hlásených vojakov Pitelová 1928 – 1942; inv. č. 40, Evidencia obchodníkov a živnostníkov 1924 – 1942. Spisový materiál: inv. č. 135, ročník 1924, šk. č. 1; inv. č. 142, ročník 1931, šk. č. 2; inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3; inv. č. 147, ročník 1936, šk. č. 4; inv. č. 150, ročník 1939, šk. č. 7; inv. č. 151, ročník 1940, šk. č. 8; inv. č. 152, ročník 1941, šk. č. 9. Fond Okresný úrad v Kremnici 1923 – 1945, inv. č. 267, ročník 1937, šk. č. 327.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 169 – 170.

[27] Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová, Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 17.
Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1959 (s. 8, 13, 20, 23), 1960 (s. 27), 1963 (s. 35), 1964 (s. 38), 1965 (s. 40), 1968 (s. 54), 1972 (s. 74), 1973 (s. 75), 1974 (s. 78), 1976 (s. 85), 1979 (s. 97), 1980 (s. 100).
Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950). Knihy: inv. č. 37, Evidencia hlásených vojakov Pitelová 1928 – 1942. Spisový materiál: inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3.