Za tureckého útlaku a proticisárskych povstaní

Bohatší pramenný materiál o Pitelovej, dokumentujúci rôzne historické udalosti a demografické údaje, sa zachoval od 16. storočia. Hospodársky a sociálny život v tom čase ovplyvňoval boj o uhorský trón, turecká expanzia a lúpežné výpravy. Po bitke pri Moháči dňa 29. augusta 1526 ostalo Uhorsko bez priameho následníka trónu, pretože uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský zahynul pri ústupe z bojiska. Kandidátmi na získanie uhorskej koruny sa stali: najbohatší uhorský magnát, sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský a rakúsky arcivojvoda Ferdinand I. Habsburský. Obidvaja boli korunovaní za uhorských kráľov a krajina sa rozdelila na dva nepriateľské tábory. Keďže Zápoľský nedokázal vlastnými silami poraziť protivníka, požiadal o pomoc tureckého sultána Sulejmana I. a ponúkol mu vazalskú podriadenosť. Sultán ponuku prijal, čím boj o uhorskú korunu prerástol do európskeho konfliktu medzi Osmanskou ríšou a Habsburgovcami. Po dobytí Budína osmanskou armádou v roku 1541 sa na celom juhoslovenskom pomedzí a v Zadunajsku začala budovať protiturecká obrana so stálou posádkou. Bratislavský snem v roku 1542 nariadil vymáhať vojenskú daň, na ktorú mali prispievať aj kláštory a cirkev z desiatkov, ďalej prikázal rekvirovať potraviny i dobytok pre vojsko, začleňovať utečencov do armády. Zásobovanie posádok vyžadovalo zvýšenú produkciu surovín, čím v 16. storočí dochádzalo k rastu poddanských dávok a celkového náporu na poddaných. Tí boli súčasne vystavení tureckým hrozbám a vojenským vpádom. Krajina pustla a k zhoršeniu situácie navyše prispievali mnohí feudáli – lúpežní rytieri, ktorí sa priživovali na vzniknutom stave drancovaním poddanských dedín iných pánov. V Tekove lúpil oligarcha Melichar Balaša.1

Osmanská expanzia sa Pitelovej dotýkala v spojitosti s tureckými nájazdmi do miest a dedín banskej oblasti. Vzhľadom na hospodársky význam stredoslovenských banských miest sa 14. mája 1564 konala v Banskej Štiavnici vojenská porada, na ktorej bol prijatý vojenský poriadok zabezpečujúci informácie o pohybe Osmanov medzi zemepánmi, veliteľmi hradov a mestami. Zemepáni mali svojich zbrane schopných poddaných popísať, zadeliť do zástupov a určiť im kapitánov, zástavníkov, desiatnikov, aby v prípade nebezpečia každý vedel, koho má poslúchať. Vpád nepriateľa do blízkosti banských miest sa mal oznamovať ohňami a tromi výstrelmi prostredníctvom strážnikov umiestnených na niekoľkých strategických vrchoch. Najbližšie k Pitelovej bola stráž postavená vo svätokrížskej doline (dnes Žiarska kotlina) na mieste starého zámku. Identifikácia tohto zámku, resp. hradiska, je zatiaľ nedoriešená, no uvažuje sa o prepadnutom vŕšku zvanom Zámčok na pravom brehu Hrona pri Lovči. Po signalizácii sa mali všetci ozbrojení, okrem najnutnejších strážcov na hradoch a v mestách, zhromaždiť na určené miesta: obyvatelia okolia Banskej Bystrice, Slovenskej Ľupče, Ľubietovej, Brezna, Vígľaša, Liptova do Zvolena; poddaní Dóciho, obyvatelia okolia svätokrížskej doliny, Kremnice, Novej Bane a Banskej Belej do Banskej Štiavnice, ak by chceli Turci vpadnúť od Pukanca alebo Krupiny. V prípade príchodu Turkov od Svätého Beňadika (dnes Hronský Beňadik), mal ľud odísť do Žarnovice a tam sa nahlásiť u námestníka hlavného kapitána. V oblasti banských miest sa v druhej polovici 16. storočia odohralo niekoľko pustošivých akcií. Turci vypálili napríklad Očovú, Iliju, Môťovú. Napadli Pukanec, Kozelník, Krupinu, Banský Studenec, Zolnú, Čerín a ďalšie obce. Do otroctva odvliekli i smrteľne zranili ľudí, ukoristili dobytok a spôsobili škody na majetku. Zhoršenie obrany banských miest znamenalo dobytie hradov Modrý Kameň a Divín. Veľký nátlak vyvíjali Turci na Banskú Štiavnicu 29. decembra 1586. V Kremnici sa objavili v auguste 1588 a v októbri 1589.2

O tom, či Turci ohrozovali aj obyvateľov Pitelovej, nemáme dôkazy, no prostredníctvom tureckého daňového súpisu z roku 1579 vieme, že obec sa dostala pod osmanskú poplatnosť. Dôvod vyplácania daní Turkom spočíval v snahe predísť lúpežným prepadom, v opačnom prípade by bola dedina nečakane napadnutá a vyplienená (bližšie viď časť Regionálna forma verejnej správy). Feudálne dávky si však vynucoval i uhorský zemepán, a tak viaceré dediny platili dane na dve strany.

Konkrétne poznatky o stave povinností pitelovských poddaných voči svojmu zemepánovi, ostrihomskému arcibiskupovi, sprostredkovávajú urbáre svätokrížskeho panstva. Popri týchto povinnostiach boli v urbároch spísané pozemky užívané poddanými a ich mená, presnejšie povedané mená predstaviteľov (hláv) poddanských hospodárstiev, t. j. najstarších ekonomicky činných osôb v dome, v ktorom mohlo žiť súčasne viacero rodín. Pozemky neboli vo vlastníctve poddaných, vlastnil ich zemepán a prepožičiaval ich poddaným iba na užívanie, za čo mu museli odvádzať feudálnu rentu. Tá pozostávala z peňažných platieb, naturálií a robôt. Urbáre poskytovali zemepanským úradníkom podklad k ročnému vyúčtovaniu poddanských povinností, vznikali teda z iniciatívy zemepánov pre evidenciu dávok, a to najmä pri zmene majetkových pomerov. Keďže povinnosti vyplývali z urbára, nazývali sa urbárskymi a pôda obhospodarovaná poddanými sa označovala ako urbárska (rustikál). Vrstva poddaných sa členila na sedliakov, želiarov (domkári, hofieri) a podželiarov (nádenníci). Medzi sedliakov, ako najbohatšiu vrstvu dedinského obyvateľstva, sa počítali poddaní, ktorí mali dom a užívali najväčší kus pôdy. Želiari mali dom, ale hospodárili len na malom kuse pôdy. Podželiari boli najchudobnejší poddaní, ktorí neužívali poddanskú pôdu, nemali dom, bývali v podnájme a dávali sa najímať na robotu. Jednotkou pre odstupňovanie povinností poddaných voči zemepánovi bola sedliacka usadlosť, t. j. sedliacke hospodárstvo. Podľa toho, aké veľké bolo, vymáhali sa od hlavy konkrétneho hospodárstva dávky v peňažnej, naturálnej a robotovej forme. Rovnako sa pristupovalo k želiarom, ktorí síce nehospodárili na usadlosti, ale užívali menší kus pôdy, čím boli takisto zaviazaní plnením poddanských povinností.3 Nižšie uvidíme, že pitelovskí sedliaci hospodárili na zlomku (tri osminy, štvrtina, osmina) pôvodne celej usadlosti. Dávky síce odvádzali jednotlivci, no zodpovednosť niesla celá obec, a preto sa počet usadlostí sčítaval.

Spoločne so zemepánom ťažila z poddaných i cirkev. Nárokovala si na desiatok – desiatu časť (vo výške 1/10) z dosiahnutej poľnohospodárskej produkcie, odovzdávanú poddanými diecéznemu biskupovi. Desiatok sa vyberal predovšetkým z úrody obilia a vína, no na mnohých miestach tiež z iných plodín (napr. strukovín, ľanu, konopí, kukurice). Zo živočíšnej produkcie sa vyberal z baranov, kozliat a včiel, niekedy aj z hydiny a ošípaných. Neskôr sa cirkev usilovala získavať túto daň v peňažnom ekvivalente. Desiatok vyberal miestny farár s laickými funkcionármi cirkevnej obce. Z vybraného desiatku mu zostávala 1/16, arcidiakon dostával 1/4, zvyšok patril biskupovi. Ak bol cirkevný hodnostár, ktorému desiatok prislúchal, súčasne aj zemepánom, mal právo poberať od poddaného i všetky ostatné druhy renty prislúchajúce mu z tohto titulu.4

Okrem cirkevnej dane platili poddaní štátne a stoličné dane, pričom kritériom pre rozvrh daňového zaťaženia bola rozloha usadlosti, na ktorej daňovník hospodáril.

Podľa urbárov z rokov 1549 (Regestum), 1558 (Regestum), 1571 (Regestum) a 1592 (Urbarium) museli pitelovskí poddaní odvádzať tieto dávky. Poddaným hospodáriacim na usadlosti alebo jej časti prináležalo platiť daňový poplatok za užívanie nehnuteľností (cenzus), a to na sv. Juraja 1 zlatý z celej usadlosti, z polovičnej 50 denárov. Na sv. Michala platili cenzus z celej usadlosti 1 zlatý a 12 denárov, z polovičnej 56 denárov.

Každý želiar vyplácal panstvu vo Svätom Kríži (dnes Žiar nad Hronom) na sv. Michala kresťanský poplatok vo výške 12 denárov. Kresťanský poplatok (pecunia christianitatis) bol určený na vykúpenie kresťanov zo zajatia, na podporu kresťanov držaných u „neveriacich“, ako aj na vojnu proti Turkom. Platili ho tí, čo nesiali (t. j. želiari) namiesto desiatku.5

Daň od ornej pôdy platili na sviatok sv. Michala, a to za koňa alebo záprahový dobytok. Za každého koňa alebo vola museli panstvu odviesť 28 denárov, za štyri kone alebo voly 1 zlatý a 12 denárov. Pri vyberaní dymného, t. j. dane od ohniska či komína, ročne platili 9 denárov za jedno ohnisko či komín. Pod ohniskom sa mal na mysli vyvýšený múrik na rozkladanie otvoreného ohňa, umiestnený pred otvorom do pece v izbe. Dym unikal z izby otvorenými dvermi alebo lievikovitým lapačom dymu nad ohniskom, ale len do podstrešia. Tu lapač ústil do nízkeho, zo skál upraveného nadstavca, v ktorom sa zachytávali horúce spaliny a iskry. Zmeny v spôsobe odvádzania dymu nastali až v priebehu 18. – 19. storočia, keď sa ohnisko a otvor do pece preniesli z izby do pitvora, kde vznikla čierna kuchyňa a dym z nej sa odvádzal otvoreným komínom nad úroveň strechy domu.6

Pre príjmy úradníkov svätokrížskeho panstva sa od Pitelovčanov požadovalo dodať: z celej usadlosti 8 meríc ovsa (cca 499,14 litra), z polovičnej 4 merice; na Nový rok 12 denárov na drevo; každý piatok doniesť ryby (tri ryby od polovičnej usadlosti), pričom dlhodobo za povinnosť ekvivalentne vyplácali 5 zlatých; na sv. Michala sa vyžadovali dávky od kôz, baránkov, husí a včiel (od jedného úľa 4 denáre, od desiatich desiatok).7

Pitelová 1549

Pitelová 1558

Pitelová 1571

Pitelová 1592

Sedliaci a veľkosť nimi užívaných usadlostí

Stanislav Vaňo

3/8

Stanislav Vaňo

3/8

Matúš Zvina

3/4

Blažej Nemec

3/8

vdova Helena Abakuk

3/8

vdova Helena Abakuk

3/8

Stanislav Marko

3/8

Ján Sučan a Štefan Gálik

3/8

Juraj Kaňa

3/8

Ambróz Helemata

3/8

Gašpar Ramofin a Ján Svišený

3/8

Juraj Kaňa

3/8

Ján Vankovič

1/4

Ján Vankovič

1/4

Juraj Kaňa

3/8

Michal Ďurian

1/4

Juraj Marko

1/4

Juraj Marko

1/4

Michal Baran

1/4

Ján Petrovič (Petro)

1/4

Michal Patrowek

1/4

Juraj Kaňa

1/4

Ján Vankovič (Bankovič)

1/4

Albert Páchno

1/4

Šimon Páchno

1/4

Šimon Páchno

1/4

Michal Abakuk (Habakuk)

1/4

Juraj Adamovič

1/4

Šimon Baran

1/4

Šimon Baran

1/4

Ján Petrovič

1/4

Ján Baran

1/4

Juraj Gálik

1/8

Peter Kollár

1/4

Zachariáš Páchno

1/4

Michal Vaňo (Vanko)

1/4

Ambróz Helemata

1/8

Ján Zvlai

1/4

Šimon Hromata (Hromota)

1/8

Filip Ďura

1/8

Matej Hromata

1/8

Matej Hromata

1/4

Matej Adamovič

1/8

Ján Krajči

1/8

Peter Kollár

1/8

Juraj Gálik

1/8

Peter Kollár

1/8

Juraj Kollár

1/8

Ján Zvlai

1/8

Michal Patrowek

1/8

Krištof Kubiš

1/8

 

 

Matej Vaňo

1/8

Matej Vaňo

1/8

 

 

 

 

Opustená usadlosť

1/8

Opustená usadlosť

1/8

 

 

 

 

Spolu

3 1/4

Spolu

3 5/8

Spolu

3 5/8

Spolu

3

Želiari

Ján Sasko

 

Ján Sasko

 

Melichar

 

Benedikt Sasko

 

Ambróz Tomkovič

 

Ambróz Tomkovič

 

Duman

 

Anton Tomkovič (Tomko)

 

 

 

 

 

Alex Kollár

 

Krištof Kubiš (Kubica)

 

 

 

 

 

Anton Kollár

 

Ján Černuška

 

 

 

 

 

Matej Poljak

 

Melichar Čabák

 

 

 

 

 

Ján Rusnák

 

Zachariáš Pastor

 

 

 

 

 

Melichar Čabák

 

Matúš Kováč

 

 

 

 

 

Uhar Tanko

 

Michal Zvina

 

 

 

 

 

Peter Kollár

 

Ondrej Zaťko

 

 

 

 

 

 

 

Matej Poljak

 

 

 

 

 

 

 

Marek Abakuk (Habakuk)

 

 

 

 

 

 

 

Melichar Pivovarči

 

 

 

 

 

 

 

vdova po Vankovičovi

 

 

 

 

 

 

 

istá chudobná vdova bývajúca v cudzom dome

 

V uvedených urbárskych súpisoch sa vyskytujú priezviská známe i zo súčasnosti, no podstatné zastúpenie majú aj tie netypické pre dnešnú Pitelovú. Poukazujú na príliv obyvateľstva utekajúceho pred Turkami zo stredných a južných častí Uhorska, napríklad priezviská končiace na príponu -ič môžu teoreticky dokladovať usídlenie Chorvátov v Pitelovej. Pre ukrutnosti, ktorých sa Turci dopúšťali, opustili svoje domovy a presťahovali sa na sever v nádeji, že si zachránia aspoň holé životy.

V urbári z roku 1587 (Urbarium) sa v rámci opisu povinností poddaných z Pitelovej prvýkrát objavila zmienka o pokutách ukladaných svätokrížskym panstvom. Išlo o nový zdroj príjmov vyplývajúci z obmedzenia súdnej právomoci mestečka za sedisvakancie, keď nebol pápežskou kúriou a domácimi feudálmi ustanovený arcibiskup a arcibiskupské majetky spravovala uhorská kráľovská komora so sídlom v Bratislave. Pitelovčania platili súdne pokuty podobne ako iní sedliaci, pričom presný rozpis sankcií obsahovala stať o Svätom Kríži. Ak bol niekto označený za vraha, úradník dostal 1 zlatý. Pokiaľ niekto podal žalobu na vraha, úradník si nárokoval 40 denárov. Za skrvavenie iného 60 denárov, za negovanie písomného predvolania 1 zlatý, za prichytenie v zahájenej hore alebo vode 1 zlatý. V otázke znásilnenia sa tiež malo rokovať so zemepánom alebo jeho úradníkmi. Okrem toho vznikla nová povinnosť „obedné“ – peňažná dávka celej obce z titulu pohostenia zemepána a jeho sprievodu počas ich návštevy, k čomu musela Pitelová odovzdať 1 zlatý a 67 denárov. Ako ďalší poplatok bola zavedená dávka od svadby – dva kapúny (vykastrované kohúty chované na mäso) a dva koláče.8

V roku 1597 vyšetrovali vo Svätom Kríži položenie obyvateľstva v spojitosti s takzvanou Pätnásťročnou vojnou s Turkami (1593 – 1606), do čoho boli zahrnuté aj všetky obce svätokrížskeho panstva. Podľa výsledkov prieskumu (Inquisitio) mala Pitelová pred vypuknutím vojny tri celé usadlosti rozdelené medzi trinástich sedliakov. Dane platili tak, ako v ostatných okolitých obciach, t. j. vyplácali peniaze v dvoch termínoch v úhrne 5 zlatých a 30 denárov, pričom ich domy boli dodatočne zdanené ďalšími 25 zlatými a 46 denármi. Celková suma získaná z dediny teda činila 30 zlatých a 76 denárov. Pitelovú zasiahol prechod „ozbrojených Nemcov“ v roku 1596. Títo, vracajúc sa z boja od obce Mezőkeresztes, v Pitelovej všetko potrebné vylúpili. Spôsobili škodu do 60 zlatých. Osade bola následne vyplatená finančná náhrada na opätovné vystavanie všetkých obecných stavieb. Opísané udalosti mali tiež za následok schudobnenie troch pitelovských sedliakov a ich preradenie medzi želiarov. Konkrétne išlo o: Štefana Gálika (predtým užíval 1/8 usadlosti), Michala Ďuriana (predtým užíval 1/4 usadlosti) a Juraja Adamoviča (predtým užíval 1/4 usadlosti). Po želiaroch zostali dva prázdne domy.9 Pod označením „ozbrojení Nemci“ sa v archívnom prameni mysleli príslušníci cisárskeho (habsburského) vojska, ktorí prehrali bitku s osmanskou armádou o strategicky dôležité mesto Eger (Jáger).10

V 17. storočí ovplyvnili život v Pitelovej protihabsburské stavovské povstania vypuknuté z dôvodu obmedzovania šľachtických privilégií, násilnej protireformácie a presadzovania habsburského absolutizmu. Pre dosiahnutie úspechu svojho odboja boli vedúci predstavitelia, s výnimkou Františka II. Rákociho, ochotní spojiť sa aj s Osmanskou ríšou. Okrem hroziaceho tureckého nebezpečenstva sužovalo ľudí vyživovanie cisárskych i povstaleckých vojsk, pričom ich zásobovanie bežne prebiehalo formou drancovania obcí. Potravín nebolo nazvyš, pretože prítomnosť vojsk nedovoľovala obrábať polia a zberať z nich úrodu. K tomu musel prostý ľud odvádzať poddanské dávky a dane štátu, stolici i cirkvi. Keďže Pitelová ležala v blízkosti banských miest, ktoré boli v centre záujmu viedenského dvora aj jeho odporcov, neobišli ju žiadne významnejšie udalosti. Obyvateľstvo žilo v ustavičných obavách o vlastný život a majetok.

Už počas prvého – Bočkajovho povstania si Svätý Kríž so svojím okolím veľmi vytrpeli. Povstalecké vojsko v roku 1605 obsadilo mestečko, z ktorého podnikalo výpady do Kremnice, Banskej Bystrice i ďalších banských miest. Po viac ako ročnom tunajšom pobyte posádky boli Krížania, Pitelovčania a ostatní obyvatelia priľahlého územia úplne vyčerpaní, pretože museli dodávať vojakom stravu, pomáhať pri oprave vojenských povozov, konať furmanky a poskytovať krmivo pre kone zadarmo alebo za minimálnu finančnú náhradu. Bočkajove vojská mali na tomto mieste tábor až do polovice roku 1606, keď sa povstanie skončilo podpísaním mierových podmienok vo Viedni.11

Porušovanie ustanovení Viedenského mieru viedlo k vystúpeniu uhorskej šľachty, vedenej Gabrielom Betlenom, proti Habsburgovcom. Pravdepodobne už koncom roka 1619 sa Svätý Kríž spolu s banskými mestami dostal do rúk Betlena, ktorý tu zanechal vojenskú posádku. Po jej dočasnom odchode koncom mája 1621 podpísali zástupcovia siedmich banských miest v arcibiskupskom kaštieli vyhlásenie o vernosti Ferdinandovi II. Habsburskému. Strata banských miest bola pre Betlena citlivou ranou a nezastavil sa, kým ich znovu nezískal späť. Štefan Pálfi, hlavný veliteľ cisárskeho vojska, sústredil posádku na hornom konci svätokrížskej doliny, aby pred Betlenom bránil banské mestá a uzatvoril kremnickú cestu. Betlen, posilnený tureckou pomocou, napadol Pálfiho 2. júla 1621 a po dvojdňovej bitke medzi Trnavou Horou a Pitelovou, vtedy ešte ležiacou pri Hrone, porazil cisárske vojsko: „Cisársky vojevodca, Štefan Pálffy, prinútený súc opustiť územie Zvolenskej stolice, shromaždil svoje vojská na hornom konci svätokrížskej roviny, chtiac stoj čo stoj zamedziť Bethlenovcom, vtedy už zosilneným i tureckými pomocnými čatami, prístup do Kremnice, a pustil sa s nimi dňa 2. júla v boj medzi dedinami Trnavou Horou (mylne teraz i Jalná zvanou) a Pyteľovou. Tu vyvinul sa medzi nepriateľskými vojskami zápas veľmi krutý; s oboch strán bojovali s napnutím všetkých síl, a urputný ten boj trval za úplné dva dni. Konečne podľahlo cisárske vojsko úsilnému náporu a hľadalo svoju spásu v úteku a tým samým stal sa Bethlen zase pánom všetkých siedmich baňských miest.“ Následkom tohto víťazstva sa Betlen znovu zmocnil Svätého Kríža s okolím i banských miest a držal ich až do podpísania Mikulovského mieru 26. októbra 1621. Mier nemal dlhé trvanie, pretože viedenská vláda nesplnila niektoré jeho podmienky. Betlen na jeseň 1623 podnikol ďalšiu výpravu, a to aj do okolia banských miest. Napriek uzavretiu Viedenského mieru na jar 1624 vládli vojnové pomery v okolí Svätého Kríža až do zimy 1626.12

Obyvateľov svätokrížskeho panstva sa dotkli tiež nasledujúce vojnové udalosti. V jarných mesiacoch 1644 sa pri Svätom Kríži utáborilo povstalecké vojsko Juraja I. Rákociho, ktoré tu neskôr utrpelo porážku od cisárskej armády. Približne trojtisícové cisárske vojsko zotrvalo v Žiarskej kotline až do 70. rokov 17. storočia ako hrádza proti osmanskej expanzii smerujúcej na banské mestá. Hoci ľudí z celého okolia znepokojovalo ohlásené hroziace turecké nebezpečenstvo, najväčšiu ťarchu predstavovala prítomnosť početnej posádky cisárskych žoldnierov, pretože im bolo potrebné poskytovať všetky nevyhnutné potraviny a krmivo pre kone. Takmer celý rok 1647 trvalo v oblasti Svätého Kríža turecké plienenie. V Žarnovici bol napríklad sťatý Žigmund Dóci, majiteľ šášovského a revišťského panstva. Vo februári 1648 prepadli Turci ostrihomského arcibiskupa pri ceste zo Svätého Kríža do Kremnice, zobrali mu voz s batožinou a on sám sa zachránil len útekom.13 Situáciu skomplikovalo neočakávané vypovedanie vojny cisárovi Leopoldovi I. Habsburskému zo strany Osmanov. Dôsledky tureckého drancovania pocítila Pitelová v októbri 1663. Celé svätokrížske panstvo so šášovským a Kremnicou sa mali zúčastniť obrany Žiarskej kotliny a jej priesmykov. Na jar 1664 sa rozpútala protiturecká vojna. Napriek úspechom habsburskej armády cisár Leopold I. Habsburský dňa 10. augusta 1664 vo Vašvári uzavrel so sultánom nevýhodný mier. Turci si ponechali Nové Zámky a oblasť medzi Ipľom a Váhom, odkiaľ neskôr podnikali lúpežné prepady do vnútrozemia Slovenska.14

Nespokojnosť uhorskej šľachty s Vašvárskym mierom vyústila do Vešeléniho sprisahania (1664 – 1671), ktoré pokračovalo v kuruckom odboji uhorských utečencov spod habsburskej nadvlády a ten zase prerástol do stavovského povstania Imricha Tököliho (1678 – 1685).15 Odhalenie sprisahania v roku 1671 dalo podnet ku krutým represáliám viedenského dvora po celom Uhorsku. Zavedením porciového systému každá stolica musela vydržiavať určitý počet vojakov na svojom území a zásobovať ich potravinami a krmivom pre kone. Rozmiestnením vojakov po stoliciach sa mala potrestať odbojná krajina, zvýšiť jej kontrola a zároveň riešiť zásobovanie vojska, na čo najviac doplatil poddaný ľud. Vo Svätom Kríži a okolí bolo v rokoch 1672 až 1673 s prestávkami ubytovaných okolo 1 500 nemeckých, chorvátskych a uhorských vojakov, sústredených na zabezpečenie „poriadku“ v Uhorsku, ako aj proti tureckým vpádom do tejto oblasti. Zosilnený útlak vyvolal odpor proti viedenskému dvoru, pričom najvýraznejšiu ozbrojenú podobu nadobudol v kuruckom hnutí. Dôležitá zmena vo vnútri kuruckého tábora nastala v roku 1678. Do jeho čela sa dostal Imrich Tököli a vypuklo ďalšie stavovské povstanie. Tököliho vojská sa rozložili v blízkosti Svätého Kríža, kde sa 1. novembra 1678 odohrala bitka. I keď Tököli utrpel porážku a jeho vojaci odtiahli, prišlo sem cisárske vojsko, ktoré drancovalo ako jeho predchodcovia. K nim sa pripájali tiež tureckí spojenci Imricha Tököliho. Z okolia Svätého Kríža odvliekli 32 ľudí do otroctva. O možnostiach väčšieho vpádu Turkov do Žiarskej kotliny svedčí mandát Leopolda I. Habsburského určený Tekovskej stolici, v ktorom jej hrozí prísnym trestom, ak nezabezpečí obranu svätokrížskeho dištriktu pred tureckým jarmom. Niekoľkokrát sa vrátil aj samotný Imrich Tököli a jeho vojská ešte v roku 1684 vypálili a vyplienili celé okolie Svätého Kríža.16 K Tököliho kurucom sa pridávali ľudia z dedín neďaleko Pitelovej a poskytovali im svoju pomoc. Podľa zápisnice z vyšetrovania zo dňa 19. septembra 1682 napadli sedliaci z Hornej Vsi, Švábu (dnes Dolná Ves), Kľačian, Ladna (dnes časti Trnavej Hory), Ihráča, Jastrabej a Bartošovej Lehôtky spolu s 50 kuruckými jazdcami šesť cisárskych vozov s vínom, vzali ich i s koňmi a zo sprievodu dvoch zabili.17

O vtedajších hospodárskych pomeroch v Pitelovej podáva informácie urbár svätokrížskeho panstva z 20. októbra 1615 (Introitus), ktorý vznikol hneď po smrti ostrihomského arcibiskupa a kardinála Františka Forgáča.18 Spísaný majetok v užívaní Pitelovčanov predstavoval počtom jeho dielov sumárne 3 usadlosti, od ktorých úhrnne platili na sv. Juraja 2 zlaté a 75 denárov, na sv. Michala 3 zlaté a 8 denárov. Na sv. Juraja obec súčasne platila 3 denáre namiesto naturálnych dávok (šiestich kurčiat). Zaplatiť museli aj za ovce (3 denáre za kus), a to podľa rozpisu:

  • Ondrej Antolovič za 44 kusov: 1 zlatý a 32 denárov;
  • Ján Gálik za 7 kusov: 21 denárov;
  • Juraj Nemec za 90 kusov: 2 zlaté a 70 denárov;
  • Ján Gregorovič za 11 kusov: 33 denárov;
  • Daniel Kramár za 15 kusov: 45 denárov.

Každoročne na sv. Michala museli chovatelia koní a dobytka odviesť za každého koňa alebo vola 28 denárov. Sedliaci mali dokopy 75 kusov ťažných zvierat, t. j. zaplatili 21 zlatých. Želiari za 10 kusov zaplatili 2 zlaté a 80 denárov. Za 14 sedliackych usadlostí vyšla daň od ohniska na 1 zlatý a 26 denárov, v prípade želiarov 54 denárov. Ich kresťanský poplatok na sv. Michala činil spolu 48 denárov. Ako „obedné“ musela obec odovzdať 1 zlatý a 66 a pol denára, namiesto rýb ekvivalentný poplatok 5 zlatých. Pitelová dávala panstvu 22 svätokrížskych mensurí ovsa (cca 1 719,85 litra). V tomto čase platili vo Svätom Kríži osobitné duté miery, pričom jedna svätokrížska mensura mala dva a pol trnavskej merice (1 trnavská merica = 31,27 litra) a jedna urna vína 50 holieb (1 holba = 0,85 litra).19 Celkovo obec platila 43 zlatých a 61 a pol denára zemepanskej dane. V Pitelovej sa podľa tohto urbára nachádzala jedna krčma, ktorú prevádzkoval Gašpar Mlinko. Bolo v nej nápojov (vína, pálenky, piva) za 41 zlatých a 89 a pol denára.

Neustále nepokoje sa odrazili v zhoršení miestnych hospodárskych pomerov a celkových životných podmienok. V roku 1695 (Conscriptio) Pitelovčania nedokázali splniť normu pravidelnej dodávky ovsa a svätokrížskemu panstvu z neho dlhovali 2 gbely (cca 212 litrov). S povinnosťou doviezť panstvu 10 urien vína (cca 425 litrov) v štyroch termínoch za rok sa spájal aj predpis, aké množstvo vína museli vyčapovať v miestnej krčme. Ak toľko nevypili, platili taxu za „suchú krčmu“. V roku 1695 činil nedoplatok z ceny vína 16 zlatých a 25 denárov.20

Kým v roku 1601 mala Pitelová 30 domov,21 na konci 17. storočia bola charakterizovaná ako osada prv obývaná, no pre rôzny nátlak i strach pred vojskami v tom čase vyľudnená, pretože obyvatelia zanechali svoje príbytky a rozptýlili sa do blízkych lesov a na kopce. Túto informáciu sa dozvedáme z dikálneho (daňového) súpisu Tekovskej stolice z roku 1696. Tiež sa v ňom píše o zničených domoch, z ktorých bolo obývateľných osem sedliackych a päť želiarskych. Ďalších päť sedliackych domov bolo opustených. Obsiata a opustená pôda určená k výsevu mala rozlohu 78 prešporských meríc (cca 16,77 hektára). V súpise sa konštatovala obťažnosť obrábania polí pre ich polohu vedľa dôležitej kráľovskej cesty (dnes Žiarska cesta). Počas povodní, keď sa vylievala rieka Hron, bolo zaplavovaných priemerne až 60 prešporských meríc (cca 12,90 hektára) z plochy lúk a polí so zasiatym obilím. Pitelovské lúky mali dobrú kvalitu a takisto dubový les bol dostatočným zdrojom stavebného i palivového dreva, ako aj žaluďov využívaných k paseniu ošípaných.22

Definitívny podnet na zmenu pôvodného sídla dediny prinieslo začiatkom 18. storočia najmohutnejšie a najdlhšie trvajúce šľachtické povstanie. Na jeseň roku 1703 prenikli vojská Františka II. Rákociho do oblasti stredoslovenských banských miest, obsadili Svätý Kríž a dediny na dôležitej ceste popri Hrone. Pod múrmi mestečka sa 20. novembra 1703 odohrala bitka medzi povstalcami a cisárskym vojskom, pričom Rákociho posádka zvíťazila a usadila sa tu až do 28. novembra 1706, keď bola porazená cisárskymi vojakmi. Svätý Kríž sa so svojím okolím dostal do rúk cisárskych žoldnierov, ktorí zo svojho tunajšieho trvalého tábora podnikali početné ofenzívy proti Rákocimu. Obdobie Rákociho povstania bolo mimoriadne nabité negatívnymi dôsledkami prebiehajúcich bojov. Nielenže zhorela značná časť mestečka Svätý Kríž, zničil sa miestny starý gotický kostol a Šášovský hrad, odvtedy stojaci v ruinách,23 obzvlášť ťažké straty postihli i Pitelovú. Počas bitky medzi Rákociho a cisárskym vojskom v roku 1710 bola dedina úplne vypálená, čím si Pitelovčania museli nanovo postaviť domy. Neurobili tak však na mieste svojho prvotného bydliska – na rovine medzi hradskou cestou a Hronom (prípadne v Záhradách). Vojnami znepokojovaní a napádaní obyvatelia si svoje príbytky vybudovali v lese – v časti, ktorú nebolo z doliny vidieť. Pavol Križko vo svojej štúdii z roku 1894 uviedol: „Táto dedina leží za našej doby nad železničnou čiarou na vrchu asi (približne) oproti hradu Šašovu sa nachádzajúcom. Až do roku 1710 rozkladala sa v rovine medzi hradskou cestou a Hronom, no trpievala následkom svojej polohy veľa v časoch nepokojných, byvšia i priateľskými i nepriateľskými vojskami často drancovaná, a keď v čas bitvy medzi Rákóczyho a cisárskym vojskom roku 1710 bola ohňom úplne znivočená, vystavili jej pozostavší obyvatelia v blízkej hore poznovu svoje chalupy a tým spôsobom odsťahovala sa celá dedina s bitevného poľa.“24 Vtedajšie pomery v Pitelovej zachytil dikálny súpis z roku 1710. V decembri tohto roku mala dedina len 47 samostatne hospodársky činných obyvateľov starších ako 16 rokov. Tri sedliacke usadlosti boli opustené. Miestni osadníci vysiali obilie na pôdnej ploche 91,5 prešporskej merice (cca 19,67 hektára) a na lúkach dorobili 23 vozov sena. Chovali 30 kusov záprahového dobytka (kone, voly), 27 kráv a jalovíc, 77 oviec a kôz, 31 ošípaných. Z tohto majetku museli zaplatiť daň vo výške 300 zlatých na stále trvajúci boj viedenského dvora s Františkom II. Rákocim.25

Pitelová mala za sebou obdobie vojnových útrap spôsobených bojmi medzi povstalcami, osmanskou a cisárskou armádou, odohrávajúcimi sa v tesnej blízkosti obce, ba dokonca priamo v jej chotári. Vojská obsadené územie plienili, rabovali, zaberali dobytok, vozy, potraviny, krmivo pre kone. Najväčšia ťarcha kvôli zásobovaniu a ubytovaniu posádok doliehala na jednoduchých ľudí. Tí navyše museli plniť poddanské povinnosti a znášať daňové bremená zo strany štátu, stolice i cirkvi. Okrem toho v rokoch 1709 až 1710 postihla celú Tekovskú stolicu veľká morová epidémia. Padlo jej za obeť značné množstvo populácie. Žalostné položenie obyvateľov trvalo až do Satmárskeho mieru (30. apríla 1711), ktorý uzavrel epochu protihabsburských povstaní.26

 


[1] Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II., 1526 – 1711. Bratislava, Ministerstvo obrany SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1995, s. 20,  23 – 24, 28.
Tibenský, J.: Slovensko súčasťou mnohonárodnostnej habsburskej monarchie. In: Slovensko. 1. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava, Obzor, 1978, s. 319 – 321, 326 – 327, 335.

[2] Matunák, M.: Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica, 1928, s. 368 – 397.

[3] Acsády, I.: Dejiny poddanstva v Uhorsku. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 14 – 15.
Horváth, P.: Poddaný ľud na Slovensku v 1. polovici 18. storočia. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1963, s. 107 – 108, 134.
Kohútová, M.: Slovensko a Slováci v novoveku. Trnava, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2008, s. 90 – 91.
Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 86 – 87.

[4] Horváth, P.: Poddaný ľud na Slovensku v 1. polovici 18. storočia. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1963, s. 186.
Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava, Slovenská archívna správa, 1966, s. 225.

[5] Marek, M.: Slovník stredovekej a novovekej latinčiny na Slovensku. Trnava, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2017, s. 844.

[6] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 249 a 430 (heslá: komín, ohnisko).

[7] Hungaricana: Archives, Urbaria et Conscriptiones:
HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 045. - No. 025, Liber Sancti Adalberti (1553), Regestum Sanctae Crucis (1549), snímka č. 70 – 71.
HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 045. - No. 026, Liber Sancti Adalberti (1571 – 1573), Regestum Sanctae Crucis (1558), snímka č. 186 – 188.
HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 053. - No. 004, Regestum Sanctae Crucis (1571), snímka č. 43 – 44.
HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 011. - No. 023/b, Urbarium seu Connumeratio Sanctae Crucis (1592), snímka č. 86 – 89.

[8] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 47 – 49.
Hungaricana: Archives, Urbaria et Conscriptiones:
HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 045. - No. 029, Urbarium Sanctae Crucis (1587), snímka č. 203 – 206.
HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 011. - No. 023/b, Urbarium seu Connumeratio Sanctae Crucis (1592), snímka č. 86 – 89.

[9] Hungaricana: Archives, Urbaria et Conscriptiones, HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 045. - No. 028, Inquisitio (1597), snímka č. 126 a 188.
Z latinčiny preložil Patrik Zakarovský, za čo mu vyjadrujem srdečnú vďaku.

[10] Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II., 1526 – 1711. Bratislava, Ministerstvo obrany SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1995, s. 38.
Žitný, M.: Keresztes 1596. Vytváření obrazu prohrané bitvy s Turky a její druhý život. In: Český časopis historický, roč. 111, 2013, č. 1, s. 31 – 65.

[11] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 62.
Tibenský, J.: V období protihabsburských stavovských povstaní. In: Slovensko. 1. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava, Obzor, 1978, s. 347 – 349.

[12] Križko, P.: Kráľ Gabriel Bethlen v Kremnici (dokončenie). In: Slovenské Pohľady, roč. XIV., 1894, sošit 11, s. 633 – 642.
Matunák, M.: Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica, 1928, s. 234, 404 – 405.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 66.

[13] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 70.

[14] Matunák, M.: Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica, 1928, s. 411.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 73 – 74.

[15] Kazimír, Š. – Vozár, J.: Hospodársky dopad osmanskej expanzie a stavovských povstaní. In: Hospodárske dejiny Slovenska 1526 – 1848. Bratislava, Veda, 2006, s. 50.

[16] Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II., 1526 – 1711. Bratislava, Ministerstvo obrany SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1995, s. 168 – 170.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 74 – 76.

[17] Matunák, M.: Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica, 1928, s. 420.

[18] Hungaricana: Archives, Urbaria et Conscriptiones, HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 011. - No. 023/g, Introitus proventuum Sanctae Crucis (1615), snímka č. 18 a 32.

[19] Kohútová, M. – Vozár, J.: Hospodárske dejiny Slovenska 1526 – 1848. Bratislava, Veda, 2006, s. 159 – 160.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 70.

[20] Hungaricana: Archives, Urbaria et Conscriptiones, HU MNL OL E 156 - a. - Fasc. 045. - No. 035, Conscriptio Sanctae Crucis (1695), snímka č. 16.
Tibenský, J.: V období protihabsburských stavovských povstaní. In: Slovensko. 1. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava, Obzor, 1978, s. 357.

[21] Baláž, Z. – Bendík, A. – Lacko, R.: Nevoľné. Banská Bystrica – Badín, Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 2010, s. 30.

[22] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), daňové písomnosti, šk. č. 1, dikálny súpis obvodu Oslany, obec Pitelová, rok 1696, zošit č. 1 a 2.

[23] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 83 – 84.

[24] Križko, P.: Kráľ Gabriel Bethlen v Kremnici (dokončenie). In: Slovenské Pohľady, roč. XIV., 1894, sošit 11, s. 633 – 642.

[25] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), kongregačné písomnosti, 1710, fasc. 14, no. 7, sumár dikálneho súpisu obvodu Oslany, obec Pitelová.

[26] Dvořák, P. a kol.: Turci v Uhorsku II. Bratislava, Literárne informačné centrum, 2006, s. 390.
Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava, Slovenská archívna správa, 1966, s. 23.